18 milionov strán, takmer päťdesiat ton papiera, stotisíce výtlačkov kníh, časopisov, letákov. To všetko v režime utajenia a pod hrozbou straty slobody. Fenomén samizdatu počas rokov komunizmu u nás. Téma, bez ktorej by dnes nebolo slobodných médií a tvorcov. A ani slobodnej spoločnosti.
V tomto roku sme si ho pripomenuli prvýkrát aj ako pamätný deň, konkrétne 12. októbra.
Samizdat to však neboli len knihy a časopisy, či tlačiarenské zariadenia a písacie stroje. Bola to hlavne komunita ľudí, ktorí v čase komunistickej neslobody túžili za slobodou a nechádzali a posúvali ju práve tvorbou v ústraní a jej tajným šírením.
Ján Šimulčík, historik a autor monografie Éra samizdatu. Samizdat je podľa neho dôkazom odvahy a sily občianskej angažovanosti. „Samizdat nám ukazuje, že angažovanosť je možná v akomkoľvek prostredí. Len na ňu treba mať odvahu.“
František „Čuňas“ Stárek, legenda českého undergroundu, disident a šéfredaktor časopisu Vokno.
„Srdcom každého samizdatového vydavateľstva bol stroj, cyklostyl. Štátna bezpečnosť po nich neuveriteľne pátrala. Bolo to, ako by ste mali doma guľomet.“
Časopis Vonko bol podľa Františka Stárka pre český underground „tmeliacim prvkom, priestorom diskusií, miestom pre poučenie, ale aj nosičom pre diela významných zahraničných autorov“.
František Mikloško, bývalý disident a aktívny člen slovenskej samizdatovej scény.
„Samizdat je výnimočný fenomén obdobia totality. Vytváral takú neviditeľnú sieť ľudí, ktorí boli na jednej vlnovej dĺžke“.
František Mikloško upozorňuje, že samizdatová literatúra domácnosťami putovala. „Samizdat nikto nechcel mať dlho doma, putoval. Posúval sa ďalej, aby sa ľudia potešili, ale rovnako, aby ho štátna bezpečnosť neodhalila“, dodáva.
Moderuje Jaroslav Barborák.
