Už skoro štyridsať tisíc potvrdených obetí, stovky tisíc zranených, ale napríklad aj po šiestich dňoch od zemetrasenia živí pod sutinami. Rovnako „deti bez mien“, lebo nedokážu pre šok prehovoriť a zostali bez rodín. Na druhej strane aj prípady rabovania a násilia. Aj z takéhoto Turecka sa len v horizonte hodín vrátila Soňa Weissová, reportérka RTVS, ktorá z postihnutých oblastí informovala Slovensko. Čo videla a zažila – prerozpráva aj nám.
Spúšť. Katastrofa. Výrazy, ktoré spomína ako prvé, keď hovorí o svojej skúsenosti z Turecka po zemetrasení. Soňa Weissová, reportérka RTVS, ktorá sa vrátila z Turecka postihnutého zemetrasením.
„Videli sme to v meste Antakija v provincii Hataj. To je hádam to najsilnejšie, čo si odtiaľ v pamäti odnášam. To mesto je prakticky zrovnané so zemou“, spomína reportérka, ktorá z postihnutej oblasti týždeň prinášala správy.
„Videla som tam ulice, ktoré už ulicami nie sú. Mapy tam už jednoducho nefungujú. Ulice, s ktorými sa v nich počíta, tam dnes jednoducho nie sú. To zemetrasenie tam prinieslo totálnu deštrukciu“.
„Videla som autá, ktoré skaza ponaťahovala do najrozličnejších smerov“, opisuje.
Až surreálne tam podľa reportérky Weissovej vyznievali momenty ticha. Boli potrebné na detekciu možného života pod sutinami. „V prostredí neustáleho zavíjania sirén boli momenty, keď všetko stíchlo, aby bolo možné započuť prípadné signály života spod zavalených domov“, spomína Soňa.
„A počuli sme ich. Ešte teraz mám z toho zimomriavky“, rozpráva rozhlasová reportérka len hodiny po návrate z epicentra nešťastia.
„Pred očami mám zakryté telo, ktoré záchranári vynášali zo sutín. Rovnako vidím motorku, ktorú sme prekračovali, lebo bola zasypaná.“
„Vidím tých ľudí, ktorí nám chceli rozpovedať svoje príbehy, napriek tomu, že boli vo veľkom žiali. A rovnako vidím tých, čo neboli schopní povedať vôbec nič, lebo boli v šoku.“
„Vidím aj tých, čo zostali a boja sa vrátiť do svojich domov, hoci aj po otrasoch stoja. Presunuli svoj život do áut, tam sedia celé dni a čakajú, čo sa stane“.
V takýchto podmienkach žijú aj rodiny s malými deťmi. „To je ešte oveľa komplikovanejšie. Videla som takto ženu s dvoma malými deťmi. Hovorila, že im zostali len prikrývky a hračky, nič iné“, rozpráva Soňa.
Všimla si tiež, že v postihnutej oblasti sú miesta, kde ešte stále nedorazila štátna pomoc. Aj ľudia sa sťažujú, že „sú ponechaní sami na seba“. „Niektorí experti kritizujú, že štátna pomoc sa distribuuje na základe podpory vláde“, hovorí reportérka Soňa Weissová.
„Nevidela som tam vôbec pomáhať vojakov. A to ide o druhú najväčšiu armádu v Nato. Armáda tam nezasahovala, armáda tam nepomáhala. Nevideli sme vôbec, že by tureckí vojaci rozdávali jedlo.“ Vysvetlenie pre to nemá.
Napriek tomu je podľa nej situácia v Turecku lepšia ako v Sýrii. „Stále myslím na to, že v prípade Turecka ide o región, kde sa pomoc – hoci aj choaticky – raz dostane. Ale je tu Sýria, kde pomoc miestny režim limituje, a tam tí ľudia ani to nemajú. A to je neskutočné!“ – opisuje Soňa Weissová.
Podcast pripravil Jaroslav Barborák.
