Ako spoločnosť, máme totálne zdeformované chápanie solidarity, súcitu, pocitu empatie i vzájomnej dôvery. A na vrchole tohoto rozkladu spoločnosti sú politici, ktorí sa starajú iba o seba a majú pocit, že štát slúži len im. Slovenský štát je tak pre vlastných občanou akousi nepriateľskou entitou, hovorí publicista Michal Havran. Napriek tomu tvrdí, že našou povinnosťou je za túto krajinu zabojovať.
“Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať,” napísal kedysi jeden kultový, no zároveň aj kontroverzný, slovenský básnik. Slovensko je domovom nás všetkých, ktorí sme sa tu narodili alebo tu žijeme. Čoraz častejšie sa však stretávame s jeho násilným privlastňovaním, raz jednou a potom zasa inou skupinou obyvateľov, či ich politických, ideových alebo náboženských predstaviteľov.
Komu teda patrí Slovensko a čo je to ten vysnívaný “Dorotkin” domov z Krajiny Oz? Prečo tu toľko ľudí necíti spolupatričnosť s krajinou, v ktorej sa narodili či v nej žijú a prečo majú pocit, že ich zrádza ich vlastná vlasť? A prečo sa v tomto štáte aj 33 rokov po Nežnej, mnoho z nás necíti byť suverénmi moci, teda tými, ktorým štát slúži, no neraz je to presne naopak, a my máme pocit, že sme v pozícii akýchsi sluhov štátu? A prečo štát umenšuje pocit vzájomnej solidarity a pocitu toho, kto do našej spoločnosti ešte patrí a zaslúži si našu spoločnú empatiu i starostlivosť? No a napokon, prečo, i napriek tomu všetkému, stojí za tento štát zabojovať? Témy a otázky pre publicistu Michala Havrana
Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský
