Pýtam sa, kto ich preboha volí? Tam nie je žiadne veľké duchovné či ideologické vysvetlenie, ale je to boj o prežitie. Strach a snaha prežiť – lebo to je to najdôležitejšie, to je stále hlboko v nás, vysvetľuje normalizačné paralely so súčasnosťou bývalá disidentka Jolana Kusá. Podľa nej má Fico post-traumatickú reakciu a hovorí z neho strach, zloba a hlboké zranenie.
Masívne stranícke prerozdeľovanie štátnych trafík – nie podľa odbornosti, ale podľa straníckej knižky. Brutálna politizácia prakticky akejkoľvek témy a to v duchu známeho hesla: Kto nejde s nami, ide proti nám. Zastrašovanie a očierňovanie oponentov moci, útoky na kritické médiá, nezávislé občianske aktivity a ustavičné kádrovanie – tentoraz už nie triedne, ale v mene akejsi údajnej slovenskosti. No a patent na pravdu chce mať opäť v rukách vládna moc. Moc, ktorá sa identifikuje s celým štátom i národom no a takej moci sa postaviť je potom samozrejme zločinom, zatiaľ našťastie iba ideovým.
„Fico sa tomu učil ako mladý, veď on v tom čase vstúpil do Komunistickej strany. On to má ako životný vzorec a zaujímavé je, že sa ľudsky nekultivoval. On išiel iba po úspechu a moci. Najviac ma však desí tá hrubosť, akoby žiadna slušná ľudskost nikdy neexistovala a akoby sa s ňou nikdy v živote nestretli,“ hovorí Jolana Kusá.
A samozrejme, okrem biča nesmie chýbať ani cukor. Tentoraz namiesto panelákových bytov, sú v hre dôchodky či iné sociálne benefity
Raz to povedal Ivan Gašparovič môjmu mužovi: „Veď pozri sa Mirko, kam som sa ja dostal a kde si ty. Ty si robotník a ja som prezident.“ No a že nemá dôstojnosť u ľudí, to mu bolo úplne. jedno Toto je tá ich múdrosť. Človek chce byť považovaný za slušného človeka, máme potrebu byť akceptovaný a prijatý inými, ale moc, to je už niečo iné. Keď ju majú – a majú ten status a postavenie, tak to im ako keby nahradilo najvyššie ľudské potreby, pripomína Kusá.
Nepripomína nám to všetkým časy normalizácie? Časy všemocnej Strany, všadeprítomnej lži a doby strachu i nomenklatúry? Vraciame sa ozaj späť do tých čias šedivosti, stagnácie a bezmocnosti? Prečo nás tieto vzorce totalitnej moci stále oslovujú a nakoľko je to prejavom našej národnej nezrelosti, ale aj večných hrubých čiar a nepotrestania zla?
„Na Slovensku tí zlí nikdy neboli potrestaní a mali sa dobre. Nebola tu nastolená základná spravodlivosť takže nemáme akéhosi „Strážcu hodnôt.“ Nastolenie práva má ale slúžiť práve na to, ako inak majú ľudia veriť, že dobro bude odmenené a zlo potrestane? A toto máme na Slovensku narušené,“
Témy pre bývalú disidentku, manželku jedného z prvých slovenských signatárov Charty 77 Jolanu Kusú
Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši želá Braňo Dobšinský