Slovensko nemá silnú štátnu ideu, my ani nevieme načo je na svete táto republika, tvrdí sociálny antropológ Juraj Buzalka. Lebo keď nevieme načo sme - a čím sme výnimoční, tak ani nemáme právo existovať, dodáva. Mečiarova štátnosť je podľa neho biedny príbeh a tak sa treba pustiť do práce a zadefinovať si náš príbeh nanovo.
Miera nedôvery - a to nielen voči inštitúciám a autoritám, ale i voči sebe navzájom už prekračuje všetky znesiteľné hranice. Rovnako tak to platí aj v miere zakonšpirovanosti a viery v prakticky akúkoľvek všeobecne zdieľanú hlúposť, čo ako vyvracanú práve tými spochybňovanými inštituciálnymi autoritami. No a k tomu všetkému, ešte i nekritická oddanosť v toho svojho politického spasiteľa, ktorá mení politiku na klanový súboj bez akýchkoľvek pravidiel, no už aj cti i hanby. Namiesto nedokončených diaľnic, rozpadajúcich sa nemocníc a utrápených detí pritom dookola riešime pseudokultúrne vojny a od tých, ktorým sme ako majitelia moci zverili správu vecí verejných nepýtame účty za to, ako v našom mene - a za naše dane, vládnu.
I to je dnešné Slovensko. Štát, ktorý sme dostali bez toho, aby sme si ho pýtali a ktorý sme ani za vyše 30 rokov nestihli dokončiť. Republika s čoraz viac chradnúcim počtom republikánov a spoločnosť, ktorá sa nám dnes doslova rozpadá priamo pred očami.
"Tu je už aj zjavná sprostosť je považovaná za názor pretože inflácia erudovaného poznania a rola inteligencie sa čoraz viac stráca. To za mečiarovej éry nebolo a my sme ho porazili pretože tieto vrstvy si urobili svoju prácu. Moja otázka na dnes znie, či sa tieto vrstvy ešte dokážu zmobilizovať. Pretože toto je jediné, čo sa dá robiť. My musíme za tými bežnými ľuďmi ísť a s nimi hovoriť o tom, že toto je bieda, smútok a zmar," hovorí Buzalka a dodáva: Kto iný ako my a kedy ak nie teraz?
Kto teda vlastne sme a čo skutočne chceme? Vieme to vôbec? Kam sa ako spoločnosť uberáme a tušíme, akým výzvam budeme v tejto tekutej dobe čeliť? Z akých koreňov pramenia všetky tie našské frustrácie, komplexy, obavy i hnev? No a napokon, bola éra liberálnej demokracie po Novembri 89 iba dočasnou výnimkou z našej dejinnej normy a máme vôbec na to, mať svoj vlastný štát - so všetkými atribútmi modernej a funkčnej štátnosti alebo sme predurčení na takýto potemkinov odkaz?
"Tu nemáme koncíznu alternatívu toho, kto sme, kam chceme ísť a čo chceme robiť. Ale to je príležitosť, my potrebujeme elity - a v širšom zmysle slova nielen politické elity, ktoré pomenujú túto novú realitu a povedia: Toto sme my a takto to chceme robiť. Potrebujeme si zobrať naspäť republiku," tvrdí Buzalka.
Ráno Nahlas so sociálnym antropológom Jurajom Buzalkom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.
