Súdruh Disident. Vážny príbeh života bojovníka s neľudským režimom v nevážnom šate komiksu? Dva paradoxy najnovšieho vydavateľského počinu, za ktorým stojí spisovateľ Michal Hvorecký.
Spojenie výrazov súdruh a disident je akoby logickým rozporom, známym „contradictio in adjecto“. V živote toho, koho označuje, však akoby nachádzal zrkadlenie.
Milan Šimečka starší.
Československý filozof, literárny kritiky, spisovateľ… a disident. Paradoxne pôvodne komunista z presvedčenia – a teda súdruh, ktorého neľudský režim a jeho prekuknutie vypľuli až do polohy disidenta.
A ak ho vtedy nemali v láske komunisti a vtedajšia moc, dnes ho nemá v láske rovno v jeho potomkoch moc súčasná, vo svojom premiérovi formovaná vtedajšími komunistami.
Čím je aktuálny príbeh muža, ktorý zomrel len pár mesiacov po Nežnej? Téma pre Michala Hvoreckého.
„Veľmi dobre vystihol podstatu mocenského oportunizmu. Keď ľudia, ktorí na to nemajú – vzdelanostne, ani charakterovo – sa chopia príležitosti, hrabnú po moci a potom šikanujú ostatných“, hovorí Hvorecký.
Je komiks, na ktorý sme v našich končinách zvyknutý skôr na ľahší žáner, formátom pre vážne témy?
„Komiks už dávno nie je len nejaký pokleslý, ľahký žáner. Dospel a v uplynulých desaťročiach sa komiksy píšu aj na veľmi vážne témy ako migrácia, minulosť… Z nemčiny som napríklad prekladal komiks o jednom boxerovi z koncentračného tábora“, reaguje Hvorecký.
Milana Šimečku považuje za jednu z najvýznamnejších osobností našich dejín a preto ponúka komiksovú podobu jeho života, aby bol „pre mladých i dospelých“.
Intelektuál, pôvodne presvedčený komunista, neskôr vytriezvel z toho, čoho bol schopný režim. Augustová okupácia spojeneckých vojsk pod vedením sovietov ho priviedla k slzám. Za jej kritiku ho vylúčili zo strany. Nakoniec skončil ako bagrista.
„Všímal si kolegov robotníkov, rovnako stroje, seba, ako jeho telo reaguje na drinu“, rozpráva Hvorecký.
Vernosťou svojmu presvedčeniu sa podľa neho stala „živá výčitka“. „Všímal si, ako jeho bývalí priatelia zrazu prechádzajú na inú stranu chodníka, keď ho stretnú. Ako sa mu boja pozrieť do očí pretože vidia, že oni pokračujú ďalej vo svojich kariérach v akademickom prostredí alebo v strane, zatiaľ čo on je zrazu v montérkach, robotník“, vysvetľuje.
Postupne našiel svoje nové prostredie, v ktorom sa cítil dobre. Bol ním disent.
„Komiks sme dokončili v roku, keď sa meno Šimečka znova stalo toxickým. Skoro ako v časoch normalizácie, keď bol Milan Šimečka terčom normalizačného režimu. V jeho knihách ako Obnovenie poriadku som videl popis toho, čo prežívame teraz. Aj dnes nám vládna moc sľubuje akúsi vládu tvrdej ruky a nastolenie poriadku. A tvrdia, že máme iba poslúchať a oni to všetko za nás zariadia. Milan Šimečka podľa mňa veľmi dobre vystihol povahu mocenského oportunizmu a toho, keď ľudia, ktorí na to nemajú ani vzdelanostne, ani charakterovo, sa chopia príležitosti, hrabnú po moci a potom šikanujú ostatných.“
Nahrával Jaroslav Barborák.
