Je to len pár dní, čo Slovensko obehol prieskum o dramatickej nedôvere medzi ľuďmi – takmer osemdesiat percent sa vyslovilo, že väčšine sa nedá dôverovať. Ak je však dôvera predpokladom už bazálneho fungovania spoločnosti, ide o viac ako zlú správu.
Podľa klasika sú dva dôvody, prečo ľuďom nedôverujeme: Buď ich nepoznáme. Alebo – ich poznáme až veľmi dobre! Je vôbec cesta, ako sa prepracovať k dôvere? Pozrieme sa na to s „expertom na ľudské slabosti“ – tzv. misionárom milosrdenstva, ktorých vyslal pred časom do sveta pápež František. Hosťom posledného RánaNahlas pred Veľkonočnými sviatkmi je pesničkár a textár, kapucín a spovedník Félix Ján Tkáč, známy aj ako Felice.
„Koľko dobra sa tu urobilo, to nik nechce vidieť“, reaguje na prieskum o nedôvere. „Ja vidím strašne veľa dobra u ľudí“, dodáva.
„Nepotrebujem dôverovať väčšine“, tvrdí. Za dramatičnosťou takmer osemdesiatich percent „nedôverujúcich“ Slovákov vidí „zle naformulovanú otázku“. Prieskum RevivEU v krajinách V4 ju formuloval nasledovne: „Myslíte, že väčšine ľudí sa dá dôverovať?“. Približne pätina na ňu reagovala, že „skôr áno“. Záporne hodnoty však boli neporovnateľne vyššie: 55,4% odpovedalo „skôr nie“, 19,7% „určite nie“. Spolu je to 75,1%.
„Ja nepotrebujem dôverovať väčšine ľudi“, reaguje kapucín Félix Ján Tkáč. A ilustruje to sebe príznačne: „Aj Ježiš mal dvanásť apoštolov, nedôveroval všetkým dookola. A ešte aj z tých dvanástich ho jeden zradil.“ Slováci sú podľa Tkáča pesimisti.
Miera dôvery podľa jeho skúsenosti závisí od vzťahov v najbližšom okolí. „Keď ja nemám rád nikoho, tak nebudem milovaný, lebo ma všetci opustia. Kto by chcel byť s nevrlým, hnusným, odporným?“ Na druhej strane je podľa neho skúsenosť tých, čo „majú manželky, manželov, deti, rodičov“. „Ľudia majú rodiny a v tých rodinách si veria“, tvrdí. „A to je dôležité! Čo ja môžem dôverovať niekomu z hornej dolnej, ktorého ani nepoznám“, ilustruje. Ale to podľa kapucína a špeciálneho spovedníka – misionára milosrdenstva – neznamená, že „nedôverujem nikomu“.
V podcaste porozpráva aj o svojej ceste od „svetáka“ Johna, ako ho volali v mladosti, s tipickými lenonkami, ku kapucínskemu mníchovi pesničkárovi. Rehoľné meno Félix mu pridelili, sám si chcel vybrať meno Tomáš, podľa „svetáka“ Tomáša Becketa. Nakoniec ho dnes každý pozná práve pod talianskym ekvivalentom Félixa ako brata Felice. „Dar dlhých nočných modlitieb, ako môj rehoľný patrón nemám, no šťastný môžem byť aj tak“, hovorí s úsmevom.
Pre rast dôvery medzi ľuďmi, ktorá neskôr prerastá aj do dôvery v spoločnosti, je podľa brata Félixa dôležité priznať si chyby, vyznať si ich pred sebou samým, ale aj verejne. A oľutovať ich.
Uvádza pritom historickú prax rehole kapucínov v podobe tzv. kapituly vín. „Tam si bratia kľakli pred celou komunitou a vyznali sa z toho, čo urobili, hoci to nemali urobiť, alebo neurobil, no mali to urobiť“, rozpráva brat Félix. Súčasťou tohto verejného vyznania vín a prehreškov bola žiadosť o odpustenie.
Každé previnenie, prehrešok má podľa kapucína Félixa aj spoločenský dosah. „Aj skrytý hriech človeka mení a skôr či neskôr to prepukne a mení kvalitu vzťahov“, hovorí o skúsenosti spovedníka. „Keď sa z neho vyznám, aj verejne, môžu mi odpustiť, lebo vidia, že to ľutujem“. A aj to má dosah na kvalitu vzťahov v spoločnosti.
Veľkým prehreškom slovenskej spoločnosti je podľa neho ohováranie. „Spôsobuje to veľké zranenia. My si tým vlastne ostrávime najprv vlastné srdcia a potom rečami aj ešte aj druhých. A z toho potom pramení aj nedôvera“, vysvetľuje brat…
