Po mesiaci skrývania v úkrytoch a sporadického nočného vychádzania sa niektoré deti na Ukrajine boja denného svetla“. O svojej skúsenosti s Putinovou agresiou hovorí Anton Frič zo Spišskej diecéznej charity. Bol medzi prvými, ktorý prišiel pomáhať utečencom pred vojnou na hranicu s Ukrajinou. Dnes tam týždenne vypraví aj do šesť kamiónov pomoci.
Bývalý spravodajský fotograf, utečencom pomáhal už v konfliktoch v Iraku či Kurdistane, presídlencom z Doneckej a Luhanskej oblasti už v roku 2014.
„Nikdy som si nepredstavoval, že niečo podobné budeme zažívať za našimi hranicami“, tvrdí.
S ukrajinskou charitou spolupracoval ešte v mierových časoch, staré kontakty tak využíva na pomoc v aktuálnej situácii. Na ukrajinskej hranici bol medzi prvými, hneď v prvých hodiných prvého dňa horúceho konfliktu 24. februára.
„Zažíval som to už v Iraku. Vedel som, že keď niekde začne vojna, ľudia sa ihneď zdvihnú a utekajú, lebo sa boja“, tvrdí.
Aké boli prvé hodiny? „Tam bol trašný chaos. Autom sa tam ani nedalo dostať, lebo to bola zahltené čakajúcimi. Samotní vojaci a colníci to veľmi nezvládali. Boli totiž v bežných stavoch, ako fungujú v mierových časoch.“
Neskôr sa dostal aj ďalej – bol v ostreľovanom Kyjeve, prespal v metre, „aby pochopil situáciu tých, čo sa tam ukrývali“. Irmiň, Buča, Hostomeľ, Brovary, Veľká Dymivka – to sú ďalšie miesta spojené s bojmi a vojnovými zverstvami.
„Človek ani fotiť nechce. Počúvate tých ľudí a ešte keď vám to rozpráva dievča vo veku vašej dcéry, veľmi ťažko to prežívam.“
„Rozprával som sa s rodinou, ktorá nastúpila do evakuačného autobusu. Ich starí rodičia zostali na mieste, nechceli opustiť, čo si celý život budovali. A oni videli z toho autobusu, že všetkých ľudí, ktorí nenastúpili, Rusi pre ich očami – a boli tam aj deti – jednoducho postrieľali.“
„Stretli sme sa s deťmi, ktoré tridsať dní boli v krytoch. Boja sa denného svetla. Vonku vychádzajú iba večer. Aj to iba po naliehaní a prosbách rodičov. Tie traumy sú tam pre mňa najťažšie, lebo sám mám veľa detí“, tvrdí Anrton Frič.
