Niekdajšia miss – kráľovná krásy slovenských stredoškoláčiek – s rozbehnutou kariérou sveta, ktorý sa točí okolo modelingu, nakoniec sa upísala medicíne. A nie hocakej: tej v tropickej Afrike. A ak na jej prvej súťaži krásy porota ocenila aj jej kreativitu, v improvizovaných podmienkach čierneho kontinentu akoby ju našla. V dnešnom RánoNahlas sa pozrieme na príbeh „lekárky v divočine“, ktorá svoje africké skúsenosti naplno využila aj doma na Slovensku na covidových oddeleniach. Lekárka Monika Paločková.
Modeling ako dobrá príprava na africkú improvizáciu
Najprv Taliansko, Španielsko a Francúzsko, destinácie, kam ju zaviedol modeling, neskôr Afrika. To už v pozícii začínajúcej lekárky s diplomom z Karlovej univerzity.
„Medicínu som vybrala preto, lebo sa dá robiť kdekoľvek na svete“, tvrdí. „Či už v rozvojových krajiných, alebo tých rozvinutých. Mojim snom bolo pomáhať tam, kde by sa inak nepomáhalo“, rozpráva.
Ešte predtým si však „odskočila“ do sveta módy. Jej dvere jej širšie pootvoril titul „miss stredných škôl“. „Si vysoká, skús to s modelingom“, počúvla na začiatku radu svojho okolia. Začala tak dekádu, ktorá ju uviedla do sveta módnych mól, cestovania. „Ostrieľala som sa, naučila jazyky a samostatnosti“, spomína Monika. Prišla však na to, že modeling „využil tak desať percent môjho potenciálu“.
V podcaste sa dozviete aj odpoved’na otázku, či by do sveta modelingu pustila svoje dieťa.
Oslovila ju vtedy práca charizmatického Vladimíra Krčméryho a jeho rozvojové projekty v Afrike.
Nemocnica na banánovom poli
Prvou africkou štáciou bola „neplánovaná“ zastávka v Burundi. Po prílete musela istý čas čakať na víza do svojej destinácie vo Rwande. „Bola to krásna nemocnica, postavená na banánovom poli. Fungovala dobre, až na to, že nemala aktuálne lekárov“, opisuje svoje africké začiatky Monika.
„Bola som tam jediný lekár. Mojim šťastím bolo, že som mala „po ruke“ 250 kilometrov vzdialeného atestovaného infektológa, ktorý bol vždy k mojej dispozícii na telefóne“.
Africké lekárske začiatky tak Monika Paločková prežila najmä na virtuálnych konzíliách. V praxi to podľa jej rozprávania vyzeralo tak, že keď si s niečim nevedela rady, zapla smart telefón a postupovala podľa rád kolegov expertov. „Chirurgovi som teda cez videohovor ukázala ranu, s tým, že čo s ňou, čo robiť“, vysvetľuje.
Šťastím jej afrických začiatkov bolo, ako spomína Monika Paločková, že väčšina diagnóz boli infekcie a prakticky sa opakovali.
Keď deti zachraňujú deti
„Spomínam si na prípad asi päťročného chlapčeka, ktorý mi v náručí doniesol svojho dvojročného bračeka. Položil mi ho na posteľ, že je chorý a potrebuje pomoc“, pokračuje v rozprávaní Monika. Šlo pritom o komatický stav z mozgovej malárie. „Bol to moment, na ktorý si spomínam doteraz“, dopĺňa.
„V Burundi som mala aj prípad osemročného chlapca s prestrelenou rukou a nohou“, pokračuje v spomienkach. Šlo o obeť muža, ktorý si chcel vyriešiť účty s jeho otcom, keďže ho však nenašiel, svoj hnev si vyvŕšil na dieťati. „Predo mnou sa ocitol postrieľaný malý chlapec a ani nezaplakal. Bol ticho, kamenná tvár…Sú to silní ľudia“, hovorí Monika.
Afrika naučila mladú lekárku so skúsenosťou sveta modelingu zahodiť ustráchanosť, aspoň tak o tom hovorí. „Veci beriem tak, ako prídu“, hovorí. „Afričania sú pre mňa príkladom bezprostrednosti. Nesťažovali sa na to, čo nemajú. Tešili sa naopak z toho, čo majú. To ich robilo šťastnými“, hovorí Monika. „Toto by som si chcela zobrať do môjho života v Európe a zostať pri tom čo najdlhšie. Je to veľmi dobrá prevencia vyhorenia a životnej skepsy“.
Pandémia ako ťažké vytriezvenie z Afriky
Na Slovensko sa vrátila do situácie, keď nemocnice kolabovali pod náporom covidových pacientov. „Zaskočilo ma,…
