„Niekedy sa hodí vyzerať ako teta“ – tak píše o svojom úspešnom modeli prežitia v Lukašenkovom Bielorusku, ktoré vyhlásilo vojnu nielen svojim občanom, ale i domácim a zahraničným novinárom – Petra Procházková. Česká vojnová novinárka, ktorá má za sebou reportovanie z viacerých konfliktných zón práve na pôde bývalého Sovietskeho zväzu. Prostredníctvom jej reportáži sme tak mohli sledovať dianie v Abcházku, Osetsku, Gruzínsku, Tadžikistane, Náhornom Karabachu, Afganistane. Na vlastnej koži zažila bombardovanie mesta Groznyj v Čečensku, neváhala sa ponúknuť ako rukojemník namiesto pacientov v miestnej nemocnici. Tam neskôr založila aj detský domov pre vojnové siroty. Neskôr ako „persona non grata“ pre ruské úrady zažila aj vyhostenie. Aktuálne však „ako teta“ – tu citujem to „niekedy sa hodí vyzerať ako teta“ navštívila Bielorusko, ktoré už druhý mesiac nedeľu čo nedeľu v státisícoch vychádza do ulíc a protestuje proti Lukašenkovmu režimu a zmanipulovaným augustovým voľbám. Aké Bielorusko zažila na vlastnej koži nenovinárskej „tety“?
Krajinu, v ktorej sa o revolúcii proti zmanipulovaným voľbám hovorí doslova všade. Nejde pritom o záležitosť elít. Nad Alexandrom Lukašenkom už podľa českej novinárky „lámu palicu“ aj ľudia, ktorí ho podporovali ešte do augustových volieb. Petra Procházková mu dáva ešte rok. Potom už bude Bielorusko slobodnejšie v porovnaní s dnešnou situáciou, no nebude to ešte sloboda demokratickej krajiny západného typu. Samotní Bielorusi sú podľa nej stále silno naviazaní na Rusko a počítajú s ním aj do budúcnosti.
Moderuje Jaroslav Barborák.
