Ak by sa absolventka vysokej školy chcela zamestnať povedzme ako opatrovateľka v niektorom z veľkých slovenských miest a nemá väčšie úspory či podporu rodiny, hrozí jej, že mieri priamo do chudoby. Nemá z čoho zaplatiť si samostatné bývanie. Nedostupné bývanie je globálny problém a týka sa už aj strednej triedy. Čo by sa zmenilo, ak by sa narodila v štáte, kde bývanie znamená vec verejnú a neobchoduje sa s ním?
Podľa dát OECD až 90 percent našincov vlastní byt. Súkromný prenájom chápeme ako niečo prechodné, obecných bytov je ako šafranu a vnímame ich ako prenájom pre tých najchudobnejších. Aj štát dlho chápal ako konečné správne riešenie, že byt vlastníme. „Politici nám dlhodobo vo svojich strategických dokumentoch odkazovali, že starosť o bývanie je vecou osobnej zodpovednosti jednotlivca a štát nekladie prekážky. Ale v oblasti bývania skutočne nestačí neklásť prekážky,“ hovorí v podcaste sociologička Zuzana Kusá.
Výsledkom je kríza bývania, astronomické ceny bytov, prenájmov a chýbajúce obecné byty. A chýbajú aj ľudia v profesiách, ktoré sú pre kvalitný život v meste kľúčové. Vyspelejšie krajiny Európskej únie však jasne ukazujú, že sa to dá aj inak. V susednej Viedni býva 75 percent obyvateľov v prenájme a rakúska metropola sa dlhodobo umiestňuje na prvých priečkach v kvalite života. „Mesto chápe dostupnosť bývania ako službu svojim obyvateľom,“ vysvetľuje Kusá.
