„Hmatáme jako slepí stenu; šmátrame jako tí, ktorí nemajú očí; potkýnajúc sa na poludnie klesáme jako za mraku; medzi zdravými sme jako mŕtvi.“ (Iz 59:10)
V električke sa viezla matka s asi štvorročným dievčatkom. Vedľa sedela pani s krásnou kyticou ruží. Vzala jednu a podávala ju malej. Dieťa sa divne pozrelo a odtiahlo sa. Žena znovu ponúkala krásnu ružičku a pritom sa dotkla lupienkom ruky dieťaťa. Dieťa sa naľakalo a chytilo sa matkinej tváre, aby pritiahlo jej pozornosť. Vtom matka zbadala prívetivú paniu a povedala smutne: „Moja dcéruška je slepá.“
Telesná slepota je hrozná, ale hroznejšia je duchovná. Prosme Pána, aby sme mali otvorené oči pre skutočnosť večného zahynutia, z ktorého nás Pán prišiel zachrániť, ako aj pre skutočnosť večného života.
Ó, aká to prednosť svetlo ľuďom niesť,
a duše bludné po ceste k domovu viesť!
PS 245, 4
