Pre krv tvojej zmluvy prepustím tvojich zajatých zo studne, v ktorej vody niet. (Zach 9,11)
Keď človek kope studňu, je to pre to, aby všetci, ktorí okolo nej bývajú, mali dostatok vody. Samotný život závisí od vody. Človek dokáže prežiť dosť dlho bez jedla, ale bez vody je stratený hneď. Takže, keď je studňa prázdna, nemá čo dať.
Človek sa rýchlejšie zamestná tým, čo chutí starej prirodzenosti, než vodou, ktorá dáva život a udržiava vo viere. Pamätáme si Boží výrok v Jeremiášovi: Lebo dvojaké zlo spáchal môj ľud: opustili mňa, prameň živej vody, aby si vykopali deravé cisterny, ktoré neudržia vodu. ( Jer 2,13)
Vždy, keď čítame Božie slovo, je dôležité nezabudnúť, že cieľom Božieho napomínania je prebudiť svoj ľud, aby si uvedomil, akým bláznovstvom je zavrhnúť Boha. Lebo keď človek zavrhne Boha, rýchlo sa musí utiekať k iným zásobám vody, aby uhasil svoj smäd.
Čo ale má robiť človek, ktorý odmietol Boha, keď chcel uhasiť svoj smäd pri prázdnych studniach, ktoré dušu vyprázdnili a zosmutneli? Keď život viery vyschol, lebo človek opustil Pána a začal sa zaoberať ostatnými vecami? Čo mám robiť, keď zisťujem, že ma hriech oklamal? Keď si uvedomím, že studňa, do ktorej som padol, je tak hlboká, že sa z nej neviem dostať von? Som oklamaný a uväznený. Namiesto šťastia a pokoja je v srdci temnota, život nemá zmysel, budúcnosť je bez nádeje. Studňa, v ktorej sedím uväznený, nemá ani kvapku vody. Čo robiť?
Začni načúvať Bohu! Počúvaj, čo Boh hovorí duši, ktorá spáchala dvojaký hriech: najprv si opustil Pána a potom si použil svoj čas, silu a peniaze, aby si vykopal nefunkčnú studňu. Teraz sedíš v studni, ktorú si si sám vykopal.
Pán hovorí, že ťa vyslobodí zo studne bez vody. On sám príde, aby ťa vyslobodil zo studne, ktorá nepriniesla, čo sľubovala. Studňa, ktorá namiesto toho, aby uhasila tvoj smäd, stala sa ti väzením. Nemôže naplniť tvoje najhlbšie potreby. Len ťa potápa hlbšie a hlbšie do prázdnoty, strachu, pochybností a nepokoja.
Slová v Zachariášovi mi pripomínajú Dávidovo svedectvo, keď Boh zasiahol a zachránil ho z jamy záhuby. Túžobne som čakal na Hospodina a On sa sklonil ku mne a vyslyšal moje volanie. Vyzdvihol ma zo záhubnej jamy, z bahna a blata; na skalu postavil moje nohy a upevnil mi kroky. (Ž 40,2-3)
Dávidova záchrana nespočívala v tom, že by sa sám dal dokopy, začal pracovať a dostal sa z jamy vlastnou silou. Určite to skúsil. Čím viac ale skúšal, tým hlbšie sa potápal. Hriech je ako zradný pohyblivý piesok. Čo teda Dávid spravil?
Obrátil sa k Pánovi a čakal na Neho! Ležal v jame záhuby, v bahne a blate. To znamená, že jeho životná situácia bola úplne beznádejná a kto iný ak nie všemocný Boh mu mohol pomôcť. Snaží sa už dlho a vie, že sám sa z jamy nedostane.
Už len čaká pomoc od milostivého, milosrdného, všemocného, večného Boha. Dávid hovorí: „… túžobne som čakal.“
Kde čakal? Ležal v jame záhuby.
Keď sa zohol, aby sa napil, stál za ním nepriateľ. Postrčil ho a on padol dolu. V tom okamihu si uvedomil: Táto studňa nemá čo sľubuje – je to podvod. Ale už bolo neskoro. Bol už v bahne a blate. Predstavte si, keď si uvedomil, že tam nie je voda, bolo už neskoro.
Drahý priateľ, ak vidíš, že si uviazol a nemôžeš sa pohnúť, ak vidíš, že sa nedokážeš dostať zo studne von, ak vieš, že si uväznený, počúvaj, čo Boh hovorí: „… prepustím tvojich zajatých zo studne, v ktorej vody niet.“
Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho. ( J 3,16)
Nech nad tebou nie je Boží hnev. Povedz ale: „Zhrešil som myšlienkami, slovami a skutkami a viem, že preto nie som hodný tvojej blízkosti, Bože. Modlím sa však: Bože, buď milostivý mne hriešnikovi pre Ježiša Krista. Amen.“
