Dobrý deň, počúvate podcast venovaný všetkým pacientom so sklerózu multiplex a ich rodinným príslušníkom. Dnešný diel podcastu je venovaný téme „Život po oznámení diagnózy“. Podcast pre Vás spracovala klinická psychologička, Alena Bednárová.
Dobrý deň, Prajem všetkým poslucháčom dobrý deň, volám sa Alena Bednárová, pracujem ako klinická psychologička a pripravila som pre Vás pár postrehov, čo robiť, ak do Vášho života vstúpi ochorenie, ktoré so sebou prináša nutnosť prispôsobiť doterajší zabehnutý spôsob fungovania a adaptovať sa na novú situáciu.
Situácia, ktorú zažije človek pri oznámení diagnózy SM, máva charakter zemetrasenia, nabúra a rozruší celý náš doterajší predpokladaný svet. Náš životný rytmus, zabehnutá rutina, naše plány, priania, predstavy a sny sú zrazu v ohrození. Kríza, ktorú vnímame subjektívne ako ohrozujúcu, však obsahuje veľký dynamický náboj s potenciálom zmeny. Hodnoty sú tým slovom, ktoré v tejto situácii budeme skloňovať najčastejšie. Zdravie a postoj k životu prejdú v hodnotovom rebríčku riadnym sitom, a pravdepodobne ich budeme naliehavejšie vnímať ako prvoradé.
Napriek všetkým na prvý pohľad jasným negatívam, ktoré so sebou takéto zemetrasenie prináša, je to zároveň aj bod, od ktorého sa nevyhnutne musíme odraziť a začať hľadať jeho zmysel, aby sme boli schopní si uvedomiť jednak straty, ako aj prínosy tejto životnej situácie a dokázali naštartovať svoj nový životný štýl a osobný rozvoj.
Konfrontácia s diagnózou sklerózy multiplex je v prvom rade šokom, táto informácia môže vyvolať silnú emočnú reakciu, a viesť niekedy k nepredvídateľnému správaniu. Všetko závisí od toho, akým človekom som bol pred ochorením, aké adaptačné, zvládacie, copingové stratégie som používal. Reakcia na oznámenie vážnej zdravotnej diagnózy a prijatie tejto informácie sú rovnako jedinečné, ako sme jedinečný každý z nás. Máme právo vyjadriť svoje emócie, smútiť, plakať, prejaviť hnev, pocit krivdy, nespravodlivosti…preto sa netrápte, ak sa v tejto situácii tzv.nespoznávate, alebo ak sú Vaši blízki zarazení Vašou emočnou reakciou.
Mala som v starostlivosti pacientku, ktorá túto informáciu prijala s ľadovým pokojom, zdanlivo bezemočne, veľmi racionálne, možno aj preto, že vyšetrenia a diagnostické úvahy prebiehali už nejaký čas, a podozrenie na toto ochorenie sa javilo od začiatku ako reálne, – ale aj pacientku, kde plakali spolu lekárka, aj tehotná pacientka. Napriek nemožnosti zjednodušovať alebo zaškatuľkovať spracovanie tejto prvej informácie, predsa sa len v literatúre aj v praxi stretávame s určitými charakteristickými obdobiami, ktoré Vaše ochorenie môžu sprevádzať a počas ktorých Vám môžeme byť nablízku aj prostredníctvom tohto podcastu.
Ako už asi tušíte, dnešok venujeme práve tej prvej fáze, obdobiu života bezprostredne po oznámení diagnózy SM. Možno toto obdobie už máte za sebou, alebo ho práve prežívate. Iste so mnou budete súhlasiť, že v čase vyslovenia definitívnej správy o Vašom zdraví sa človek dostáva do stavu subjektívne vnímaného ohrozenia. Kríza nastáva vo chvíli, keď si uvedomujeme, že niečo nie je v poriadku, a zároveň prežívame neschopnosť urobiť nejaký skutočné konštruktívny krok. Počas krízy sa človek správa ako v tuneli, nastupuje aj tzv. tunelovité vnímanie, kedy nie sme schopní vnímať viac ako momentálnu stresujúcu situáciu.
Aj keď je vnímanie miery záťaže subjektívne, o určité zovšeobecnenie sa pokúsili už v 60. rokoch psychológovia Holmes a Rahe. Pri skúmaní rôznych ochorení a úmrtí každej stresujúcej situácii pridelili prislúchajúci počet bodov. Na hraničnú hodnotu 250 bodov sa dostávate vo chvíli, ak Váš doterajší život v uplynulom roku vyzeral asi takto: oženili ste sa alebo vydali, zmenili ste prácu, vzali si hypotéku, pochovali milovanú babičku, dostali ste pokutu za telefonovanie počas jazdy a teraz Vám navyše diagnostikovali toto ochorenie. V tomto bode sa Váš organizmus ocitá na pokraji vlastných rezerv.
Na šok môže reagovať prudkým poprením. V tejto prvej fáze môže mať napr. človek fantáziu, že mohlo dôjsť k omylu, k zámene výsledkov vyšetrení, skrátka je odmietnutý fakt, že toto by sa skutočne mohlo diať mne. Toto popieranie je dočasným obranným mechanizmom, ktorý nás na určitú chvíľu ,,drží pokope“. Na fyzickej rovine môžete mať pocit, že svet okolo sa zastavil, alebo že to je nejaký zlý sen, že sa Vám zastavilo srdce, cítite sa paralyzovaný, nedokážete sa nadýchnuť alebo naopak sa môžete začať triasť. Akýkoľvek prejav alebo reakcia, pokiaľ samozrejme neohrozuje vašu bezpečnosť a život, je prijateľná a v poriadku, a mala by byť akceptovaná ako normálna a zrozumiteľná. Môže síce trvať rôzne dlho, ale nebude trvať večne.
Ako som už spomínala, kríza má určité vývojové fázy a počas nich človek opakovane hľadá mechanizmy, ktoré by mu pomohli sa so situáciou vyrovnať. Budeme sa nimi podrobne zaoberať, a to preto, že pokiaľ v krízovom stave neurobíte či už svojpomocne alebo s pomocou zvonka potrebné opatrenia, organizmus vyrukuje s ďalšími krokmi. To znamená, že sa viac reálnou stáva možnosť prepadu do beznádeje, depresie, úzkosti, až sa nespracovaná kríza môže tzv. zapuzdriť a objaviť v inej, pozmenenej podobe, niekedy aj v podobe ďalšieho ataku choroby.
Aby sme tomu predišli, budeme sa na tomto mieste rozprávať o tom, že rovnako ako život sám prináša rôzne prekvapenia a nie je nemenný, aj v priebehu ochorenia človek prechádza rôznymi obdobiami. A to, čo sa zdá dnes nereálne, beznádejné a nemenné, sa môže v plynutí času zmeniť. Je dobré myslieť na to, že prostriedok k cieľu sa zvyčajne dá nájsť, aj keď možno budete musieť pristúpiť na určitý kompromis. Doprajte si vždy čas, aby ste si ujasnili, čo naozaj chcete a potrebujete.
Čo môže byť v tomto období aj Vašou realitou, je, že sa pristihnete pri vyhľadávaní informácií na internete, na rôznych fórach, u Dr. Googla, pretože našu neistotu vždy znižuje prísun informácií. Otázne je, ako relevantné tieto informácie sú. Z každej strany sa na Vás môžu valiť možnosti a ponuky, či na rôzne osvedčené preparáty, vysokodávkovaný vitamín C, fytoterapiu, čaje, tinktúry, byliny, MSM, biorezonanciu, čínsku tradičnú medicínu, ayurvédu….pričom žiadna z týchto alternatívnych foriem nie je proti Vášmu najvyššiemu cieľu – upevniť si zdravie. Ťažkosť nastáva až vtedy, ak robíme všetko naraz, rýchlo, a nedôsledne. To znamená, že v návale chuti bojovať s ochorením sa vrhneme na všetky možnosti, ale po čase, kedy mimochodom môže nastúpiť aj plný efekt medikamentóznej liečby, postupne od všetkého upustíme…možno až natoľko, že prichádza aj k ťažkostiam ustáť a dodržať samotnú liečbu. Prečo? Cítime sa dobre….liečba zabrala…a do popredia sa znova tlačia hodnoty, ktoré po zdraví a živote klesli na nižšie priečky… .
Čo nám však bude pomáhať vytrvať na ceste za lepšou kvalitou života, za stabilnejšou životnou zmenou? Možno Vám to bude znieť veľmi náročne, ale úplne v prvom rade to budete Vy sami. Áno, verím, že každý z Vás má svoju podpornú sociálnu sieť, svojich blízkych, rodinu a priateľov. Sú to ľudia, ktorí s Vami prežívali a aj naďalej budú prežívať Váš každodenný život s jeho radosťami a starosťami. A budú s Vami, či viac, alebo menej aj pri tejto kríze. Ale žiaľ nemôžu, aj keby veľmi chceli, prežiť Vaše emócie a Vaše rozhodnutia za Vás. Nemôžu zostať sami s Vašimi myšlienkami tak, ako s nimi zostanete Vy. A preto to budete Vy, kto musí zmobilizovať svoje zdroje, siahnuť na rezervy a snáď nájsť aj neuvedomovanú silu na to, aby ste dokázali prijať fakt, že ochorenie je naozaj tu a týka sa konkrétne Vás.
Prišlo ako nevítaný hosť, ktorý vošiel do Vášho domu a rozložil si svoje kufre v každej miestnosti. Podstatné je, akú tomuto nevítanému hosťovi budete venovať pozornosť. Skúste si to predstaviť a sami veľmi rýchlo zistíte, že tento hosť by časom mohol byť viac a viac náročný, rozťahoval by sa vo Vašom dome a zanedlho by ste, obrazne povedané, bývali Vy uňho. Podobné je to aj s našou ľudskou tendenciou pripisovať význam, či už SM alebo inému ochoreniu. Sebapozorovanie a nadmierne sústredenie sa na symptómy by pravdepodobne viedlo k ich posilňovaniu. Vedomé odpútavanie sa naopak javí užitočnejšie, pretože dáva väčšiu šancu nášmu mysleniu a kognitívnemu spracovaniu.
Rozptýlenie pozornosti rôznymi technikami, o ktorých ešte bude reč, Vám pomôže napr. zaspať alebo uvoľniť sa vtedy, ak Váš kolotoč myšlienok nevedie ku konštruktívnemu riešeniu, ale naopak vedie k pocitom smútku a beznádeje. Ako sme si už povedali na začiatku, každý človek má svoj inventár copingových, vyrovnávajúcich stratégií. Tieto „stratégie prežitia“ sú vývojovo staré, môžu vyzerať ako reakcie typu útok/útek, útlm, stuhnutie, zamrznutie, panika. Dochádza k nim preto, že náš limbický systém, a najmä amygdala, vyhlasuje poplach, a úplne vyblokuje našu racionálnu časť mozgu, teda myslenie. S troškou nadsázky môžeme povedať, že naše IQ ide o 50 bodov dolu a čím silnejšie je ohrozenie základnej životnej potreby, tým je poplach silnejší a emočná reakcia prudšia.
Ako najjednoduchší a všade dostupný spôsob pomoci sa javí zameranie vedomej pozornosti na svoj dych. Dýchanie, ktoré bude sústredené, hlboké, pomalé, pri ktorom stačí krátka predstava studeného sviežeho vzduchu pri nádychu, a teplého, pokojného pri výdychu, už pár takýchto koncentrovaných dychov pomôže emočnú reakciu ukľudniť, môžeme získať čas na to, aby sme sami sebe dali priestor a z pozície tzv. mŕtveho chrobáka vyšli a situáciu konštruktívnejšie spracovali. To je možné aj v prípade, že sedíte u svojho lekára a práve vám oznámil diagnózu, ktorá ovplyvní a zmení spôsob, ako žijete svoj život. V tejto chvíli nemáte v rukách možnosť racionálne obsiahnuť celú podstatu tejto správy. Máte však možnosť danú situáciu prežiť tu a teraz, a doprajete si čas na jej postupné spracovávanie…
Kompletný prepis podcastu nájdete na webstránke www.webakademia.sk v časti laická verejnosť pod podcastom Neurológia.
Dnešnú tému podporila spoločnosť MERCK.
SK/NPR/1119/0002
