„Bez spoluúčinkovania žien nemožno nám vybudovať celý chrám národnej osvety“, tak znel jeden z kľúčových motívov, ktorý stál pri základoch prvého a na dlho i jediného slovenského ženského spolku Živena.
Presne pred 150 rokmi, 4. augusta 1869 sa pod martinskými lipami zišlo jej zakladajúce zhromaždenie.
Udialo sa tak v čase, keď sa po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní v roku 1867 rozhodovalo aj o ďalšom osude slovenského národného hnutia v podmienkach postupujúceho národnostného útlaku.
Členky tohto spolku, teda živeniarky pritom neraz dopĺňali činnosť tých slovenských inštitúcií, ktoré uhorská vláda zakázala či vôbec ani nepripustila.
Do veľkej miery sa tak v najťažších rokoch odnárodňovania zaslúžili o uchovanie a prežitie slovenského povedomia.
Aj preto sa historici pri spätnom hodnotení tejto tradície pýtajú, či bola Živena viac národným než ženským emancipačným spolkom v pravom slova zmysle.
Ako sa teda Slovensky zapájali do nášho národného hnutia a do akej miery im vtedajšie mužské autority – často otcovia či manželia – umožňovali vstúpiť do verejného života?
A kde stála Živena v zápasoch o demokraciu počas búrlivého 20. storočia?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historičkou Danielou Kodajovou z Historického ústavu SAV.
powered by
