„V krízovej dobe nie je predsa možné plniť a dodržiavať ústavu či zásady zákonnosti, ale je potrebné prijať i represívne opatrenia, postaviť sa odhodlane proti vonkajšiemu i vnútornému nepriateľovi revolúcie.“ 
Takýto politický postoj deklaroval mladý a zanietený revolucionár, člen Výboru pre verejné blaho Louis Antoine de Saint-Just, známy ako „netvor s krásnou tvárou“.
Stalo sa tak pred Národným konventom v októbri 1793, teda v čase, keď sa Francúzska revolúcia posúvala do svojej najradikálnejšej fázy.
Jej príbeh tak nie je iba vymenovávaním veľkých revolučných ideálov, zakotvených v takých dokumentoch ako Deklarácia práv človeka a občana, ale je aj rozprávaním o tragickom osude francúzskeho kráľovského páru a o násilí, ktoré reprezentuje jeden z neodmysliteľných symbolov revolúcie – gilotína.
Uvoľnenie dovtedy neochvejných pravidiel a noriem, dlhodobá frustrácia väčšiny spoločnosti a nová generácia politických vodcov – radikálov, to všetko viedlo k tomu, že Francúzska revolúcia sa pre mnohých stala skôr synonymom teroru, zosobneným jakobínskou hrôzovládou a postavou nepodplatiteľného fanatika Maximiliana Robespierra.
Čo napokon doviedlo Francúzsko od ideálov rovnosti a bratstva všetkých ľudí k násiliu a politickému prenasledovaniu?
Ako to vyzerá, keď revolúcia požiera svoje deti?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom Oliverom Zajacom z Historického ústavu SAV.