Bielo-červeno-biela. to sú farby vlajky, ktorá dnes sprevádza protesty obyvateľov Bieloruska proti režimu Alexandra Lukašenka a ich túžbu po slobode. Táto kombinácia farieb však do veľkej mieri sprevádza aj náš záujem a sympatie k tejto síce nie príliš vzdialenej, ale o to viac stále neznámej krajine. 
V televízii i na sociálnych sieťach sledujeme davy obyčajných ľudí v uliciach bieloruských miest, vyzbrojených jedine svojimi národnými symbolmi – historickou bielo-červeno-bielou vlajkou a znakom – Pahoňom, teda bielym jazdcom s dvojkrížom na štíte. A pýtame sa samých seba, čo o tejto krajine a o bieloruskom národe vlastne vieme? 
Na prvý pohľad sa môže zdať, že sa Bielorusko objavilo na mape Európe len nedávno po rozpade Sovietskeho zväzu začiatkom 90. rokov. A že teda ide o národ, ktorého štátnosť má len krátke trvanie. Ak sa však pozrieme hlbšie a pozornejšie do minulosti, zistíme, že jeho prítomnosť je v dejinách strednej a východnej Európy nezastupiteľná.
Po dlhé obdobie tvorili práve bieloruské územia spolu s Litvou a Poľskom východný okraj  západného civilizačného okruhu a aj v období keď bolo Bielorusko súčasťou ruského či sovietskeho impéria, sa u Bielorusov prejavovala snaha o vlastný národný vývoj.  
Moje meno je Jaro Valent, som zodpovedným redaktorom časopisu Historická revue a o tejto mimoriadne zaujímavej krajine sa budem rozprávať s historičkou Alenou Markovou z Fakulty humanitních studií Karlovej univerzity v Prahe.