OZNAM: Staňte sa sponzorom tohto podcastu, ⁠⁠⁠⁠⁠⁠tu nájdete viac informácií aj štatistiky⁠⁠⁠⁠⁠⁠. Napíšte nám na ⁠⁠⁠⁠⁠⁠[email protected]⁠⁠⁠⁠⁠⁠.

Nikola Šuliková Bajánová a Martin Lindák sa v tejto epizóde podcastu Ekonómia ľudskou rečou venujú najväčšiemu nešťastiu v dejinách odevného priemyslu, ktoré sa udialo pred desiatimi rokmi. Rozprávajú sa o zrútení fabriky Rana Plaza 24. apríla 2013 a rozoberajú, kam sa za dekádu tento priemysel posunul a kto je na vine – módne značky alebo zákazníci?

Podcast Ekonómia ľudskou rečou moderujú Martin Lindák a Nikola Šuliková Bajánová a prináša ho portál ⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠skpodcasty.sk⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠

⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠Sledujte Ekonómiu ľudskou rečou na YouTube⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠.

Sledujte skpodcasty.sk na ⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠Instagrame⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠ alebo ⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠Facebooku⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠.

[00:00:08.620] - Nikola Šuliková Bajánová
Vitajte pri Ekonómii ľudskou rečou, podcaste, ktorý Vám prináša portál skpodcasty.sk. Ja som Nikola Šuliková Bajánová a táto epizóda sa bude venovať najväčšiemu nešťastiu v dejinách odevného priemyslu, ktoré sa udialo pred desiatimi rokmi, o zrútení fabriky Rana Plaza 24. apríla 2013 a o tom, aký vplyv to malo na celé odvetvie. Budem hovoriť ja. No a pýtať sa bude kolega Martin Lindák.  
[00:00:39.470] - Martin Lindák
Priznám sa, že pre mňa je to možno taká trošku netradičná téma a asi nebyť teba, tak by som sa jej nikdy nevenoval v tomto podcaste. Prečo je pre teba tak zaujímavá táto téma textilu a textilného priemyslu?  
[00:00:51.260] - Nikola Šuliková Bajánová
Takto, nebudeme sa rozprávať o textile, textilnom priemysle ako takom vo všeobecnosti, ale konkrétne sa budeme rozprávať v podstate o najvplyvnejšej tragédií v odevnom priemysle v moderných dejinách. No, ale keď zodpoviem otázku, že prečo ma teda konkrétne toto tak zaujalo a prečo sa tomu chcem venovať aj v tejto epizóde, tak pomerne dobre si pamätám na udalosti z toho roka a z toho apríla 2013. Bola to obrovská tragédia. Vyzeralo to naozaj, že hrozne. A zároveň ak sa niekto pýta, že no však ale veď tragédií sa deje na svete kopu, tak prečo práve toto? Prečo takáto marginálna téma? Tak osobne si myslím, že nie je až taká marginálna. Ona naozaj nastavuje zrkadlo. Ako vtedy nastavila zrkadlo samotným odevným značkám, tak nám dodnes nastavuje zrkadlo ako trebárs v západnej spoločnosti, že za akú cenu sa deje naše pohodlie, za akú cenu sa deje ten náš progres. No a teda to je tá hlavná odpoveď, prečo si myslím, že by sme sa mali k tejto udalosti pravidelne vracať a prečo by sme si to mali pripomínať a zároveň sa stále venovať tým vplyvom, dôsledkom, ktoré priniesla. Už len dopoviem, že stačí sa poobzerať okolo seba. Vidíme, že ten odevný priemysel si stále fičí svoje. Onedlho sa na Slovensku otvorí jedna z tých najrýchlejších odevných značiek, aká na svete vôbec existuje. Takže ono je to stále aktuálne a bohužiaľ je to stále smutne aktuálne.  
[00:02:23.960] - Martin Lindák
Vráťme sa teraz k samotnému nešťastiu. Čo sa tam konkrétne stalo pred desiatimi rokmi?  
[00:02:28.520] - Nikola Šuliková Bajánová
V roku 2013, 24. apríla, sa neďaleko alebo teda na okraji hlavného mesta Bangladéša Dháky zrútila osemposchodová budova Rana Plaza, v ktorej sídlilo okrem pár iných firiem aj päť odevných. O život prišlo viac ako 1 130 ľudí a zranilo sa ďalších 2 500. Ešte predtým, ako si povieme trošku bližšie, čo sa konkrétne stalo, tak by som chcela uviesť taký kontext. Bangladéš je druhým najväčším vývozcom oblečenia na svete. Myslím, že to tak bolo aj vtedy. Platí to dodnes. Prvým je Čína. Čo je však dôležité, pre Bangladéš je tento vývoz oveľa podstatnejší, pretože tvorí veľkú časť ekonomiky. Pred pandémiou to bolo 16 percent ich hrubého domáceho produktu a viac ako 80 percent všetkého vývozu z krajiny. Pre predstavu, keď sa rozprávame o nejakej závislosti, tak vieme, ako na Slovensku hovoríme, že sme závislí od vývozu áut, tak u nás je to okolo 60 percent. A treba povedať, že autá sa vykazujú v takej nejakej kategórii, kde sú aj stroje, ale v každom prípade ani tých 60 alebo okolo 60 percent to dosahuje u nás v porovnaní s Bangladéšom, kde export oblečenia a textilu predstavuje až 80 percent ich vývozu. Ešte poviem nejaké čísla. V odvetví pracuje asi štyri a pol milióna ľudí a väčšinu z toho tvoria ženy. Netreba zabúdať ani na milióny, ktoré pracujú v takých tých naviazaných odvetviach, čiže napríklad logistika alebo predaj a podobne. No a mesačný plat ženy pracujúcej v tomto odvetví je okolo sto eur v prepočte. A tu si dovolím upozorniť, že hovoríme o biznise, kde sa ročne otočia viac ako dva bilióny dolárov a ktorý posledné dekády naozaj kontinuálne rastie alebo teda pravidelne vykazuje nejaký ten medziročný rast. No, ale späť k tragédií. Čiže Rana Plaza bola budova, ktorú postavili ako kancelársku. Stála na nie úplne najvhodnejšom podloží. To bol prvý problém. Poschodia, kde mal byť len nejaký ľahký nábytok, čiže kancelárske stoly, stoličky a podobne zaplnili ťažkými strojmi na spracovanie textilu. Ďalej, štyri vrchné poschodia sa dostavali bez potrebných povolení. Po tejto nadstavbe sa v stenách objavili praskliny a dni pred katastrofou sa dokonca budova až otriasala, tak teda hovoria svedectvá. Okrem týchto fabrík, ako som spomínala, tam boli aj iné firmy. Bola tam napríklad banka alebo nejaké iné menšie firmy, no a tie sa v strachu, samozrejme, vysťahovali, čo im zachránilo život. Avšak tých päť textilných firiem tak nespravilo. Dokonca pár dní pred tým, ako sa samotná budova zrútila, sa zamestnanci snažili, čo ja viem, štrajkovať, keď to tak poviem, ale tí ich nadriadení ich nahnali pod hrozbou nevyplatenia mzdy naspäť do práce. No a v podstate pár dní len po tomto incidente sa stalo, že ani nie hodinu od začiatku rannej smeny alebo teda tej pracovnej zmeny sa budova zrútila. Dalo by sa ďalej rozprávať o trebárs záchranných prácach, ktoré sú horor sám o sebe. Tam spomeniem len jedno, je to trošku drsné, takže sa ospravedlňujem, ak to niekomu nespraví najlepšie, ale akože taká je realita. Napríklad, sa tam museli diať, tých 2500 ľudí, ktorí sa tam zranili, tak niektorí z nich majú naozaj príšerné spomienky na to, ako ich vyslobodzovali a podobne, tak sa tam diali, čo ja viem, že amputácie bez anestézie. Jednoducho záchranári sa snažili konať veľmi rýchlo a teda nešlo to úplne ruka v ruke s nejakými tými štandardmi bežnými. Čiže dodnes je to veľmi traumatizujúca udalosť, nielen teda pre pozostalých, ale aj pre mnohých, ktorí prežili tento pád budovy. No a aj mnoho mesiacov po tom zostávali vlastne stovky ľudí nezvestní. Takže asi toto sa tam stalo.  
[00:06:43.520] - Martin Lindák
Čiže dobre tomu rozumiem, že skrátka toto nešťastie poskytlo ako keby nejaké zrkadlo, tomu textilnému priemyslu a jeho fungovaniu dovtedajšiemu?  
[00:06:51.410] - Nikola Šuliková Bajánová
Áno, presne. Však to sme si aj povedali. Bolo to zrkadlo, nastavilo nám to zrkadlo. Ale teda nie je to len o tom, že nám to nastavilo zrkadlo, ale ide aj o to, čo všetko nám to odhalilo, lebo už pred tým, samozrejme, existovali informácie o tom, že vzniká naše oblečenie za nie úplne najférovejších, najľudskejších a neviem akých podmienok. Reportáže o tom alebo teda zistenia o tom, že naše oblečenie a podobne šijú aj deti, ja neviem, v Kambodži, vo Vietname alebo Bangladéši, predsa sme mali už aj pred rokom 2013. V tomto prípade išlo ako keby o taký jeden z tých zlomovejších bodov, pretože konkrétne táto tragédia nám ukázala takéto vykorisťovanie v tom najhrubšom zmysle. No, ale ak to rozvrstvím, tak v prvom rade trošku všeobecnejšie, ale dozvedeli sme sa, že nie sme až tak schopní poučiť sa zo starých chýb. Ani nie rok pred tým, ako sa udialo toto nešťastie, tak vypukol požiar v továrni Tazreen alebo Tazreent, neviem presne ako sa to číta. Ten si vyžiadal život asi 120 ľudí. Táto fabrika produkovala v podstate veci pre opäť veľké značky ako Walmart, IKEA, C&A a podobne. Išlo zároveň o fabriku, ktorá bola už pred požiarom považovaná trošku za bezpečnostné riziko, lebo teda aj to si povieme, lebo budeme si hovoriť o tej zodpovednosti konkrétnych značiek, ale o teda tie veľké značky. Ony si robia nejaké prieskumy a tak ďalej, aby vedeli, kam predsa investujú svoje peniaze na výrobu a podobne. Čiže napríklad taký Walmart myslím, že bol ten, ktorý poukazoval na nejaké bezpečnostné riziká práve spojené aj s požiarom, ale zároveň bol práve tým, ktorý blokoval, takto napísal napríklad minimálne New York Times, tak blokoval reformy, ktoré by zvýšili bezpečnosť alebo teda zvýšili protipožiarne bezpečnostné opatrenia, pretože samozrejme by to stálo viac peňazí. Čiže niečo takéto sa stalo v podstate ani nie rok pred tým, ako sa zrútila Rana Plaza. Síce išlo o požiar, ale stále išlo v podstate o jednu a tú istú tému a to je, že nízke bezpečnostné štandardy. Čiže to je prvá vec, ktorú sme sa v podstate dozvedeli. Nevieme sa poučiť zo starých chýb.  
[00:09:14.210] - Nikola Šuliková Bajánová
Druhá vec, trošku vlastne aj súvisí s tým, čo som teraz hovorila. Áno, priamo nie sú tie značky zodpovedné za bezpečnostné normy spoločností alebo teda tej fabriky, čiže naozaj niekto z Talianska, Francúzska alebo Španielska, čo boli značky fungujúce v zrútenej fabrike Rana Plaza za to ako keby priamo nemôžu, ale ukázalo sa, či už viacerými vyšetrovaniami alebo nejakými investigatívami, reportážami a podobne, že firmy vedia alebo minimálne vedome nevedia či tušia, v akých podmienkach sa šije ich oblečenie. A teda dáva to logiku alebo teda je to podľa mňa validné z dvoch dôvodov. Konkrétne - chodia tam na rôzne alebo posielajú tam ľudí na rôzne audity, alebo teda posielali tam ľudí na rôzne audity a výpovede šičiek a zamestnancov a zamestnankýň hovoria, že tie kontroly boli také akože a že tu privriem očko alebo že mali naučené odpovede. A osobne si myslím, že ak chcem ísť ďalej za nejaké podozrenie, tak viem za to podozrenie ísť. Takže mohli vynaložiť viac energie a mohli si zistiť viac o tom. No a ten druhý dôvod, pre ktorý si myslím, že je tvrdenie o kontrolách ako keby validné alebo o tom, že mohli vedieť alebo tušiť je, že však akože tie firmy si asi vedia prepočítať, čo znamená vyrobiť neviem aký počet oblečenia pre takúto a takúto fabriku. Vedia koľkých ľudí asi platia alebo teda majú aspoň nejakú predstavu. Zase sa mi nechce veriť, že značky, ktoré importujú z nejakého ázijského chudobného štátu milióny kusov odevov, nemajú predstavu o tom, že kto im ho vlastne vyrába. Nehovorím, že poznajú meno každého, hej, akože takto to, samozrejme, nemyslím. Ale definitívne nie sú zase až také nevedomé, hlavne akože sú to biznismeni, takže oni si vedia veľmi dobre prepočítať, prečo posielajú svoj kapitál tam, kam ho posielajú. A tým som vlastne prešla do roviny, že tu sa nerozprávame len o bezpečnostných rizikách, ale tu sa rozprávame aj o tých podmienkach práce, že ako dlho tí jednotliví ľudia pracujú. Toto sme sa dozvedeli, že tí ľudia jednoducho pracujú dlho, bez prestávok, za nízku mzdu. Spomenula som na úvod sto eur, v prepočte, mesačne a to teda sa rozprávame o nejakých možno okolo pandemických sumách. Predtým to bolo ešte oveľa menej a tí ľudia pracovali naozaj veľakrát za najnižšiu mzdu.  
[00:11:48.020] - Nikola Šuliková Bajánová
To znovu súvisí s treťou vrstvou, čiže sme sa dozvedeli, že tie podmienky samotné sú hrozné, aj to, v akých podmienkach pracujú a teda za akých podmienok pracujú. Napríklad, výborná kniha, ktorú odporúčam k tejto téme sa volá Život na míru, napísal ju Marek Rabij, poľský reportér. Vtedy pracoval v Newsweeku, keď sa to stalo, myslím, že to bol ten prvý popud, na základe ktorého začal písať túto reportáž, z ktorej potom vznikla kniha. Vyšla v Absynte. Marek Rabij sa teda rozprával s viacerými ľuďmi tiež pracujúcimi v takýchto fabrikách. No a jedna z tých pracovníčok prišívala rukávy k tričkám a musela za hodinu prišiť rukávy k 120 tričkám alebo nejak tak, že skrátka dve tričká musela obhospodáriť za minútu. Takže značky ako Mango, Benetton, Primark, ktoré šili v Rana Plaza, využívali jednu z tých najlacnejších pracovných síl, aká v podstate bola dostupná, ak nie aj najlacnejšia pracovná sila, aká bola dostupná vlastne na svete. No a teda bolo jasné, že keďže je Bangladéš takým veľkým vývozcom oblečenia, tak to nebude prípad iba jednej zrútenej fabriky. V tom priemysle, tiež som už povedala, pracujú milióny ľudí, takže je jasné, že ten problém bol systémový.  
[00:13:05.570] - Martin Lindák
Zmenilo sa vlastne niečo po týchto desiatich rokoch od nešťastia? Nastali nejaké zmeny v tomto priemysle? Sú tie podmienky lepšie pre pracujúcich alebo funguje to skrátka bezpečnejšie, aj ľudia sú lepšie platení a tak ďalej?  
[00:13:20.810] - Nikola Šuliková Bajánová
V určitej miere áno. Hneď po incidente, keďže, samozrejme, tá reakcia celosvetová bola masívna a bola veľká, tak hneď po incidente sa mnohé značky rozhodli podpísať niečo ako dohodu, v ktorej sa zaviazali či už prispievať na zvyšovanie bezpečnosti vo fabrikách, alebo podporovať tento priemysel svojimi za zákazkami aj napriek napríklad zvyšujúcim sa nákladom. Čo sa teda očakávalo, lebo to bola nevyhnutná podmienka pre to, aby sa veci zmenili k lepšiemu. No a išlo o čosi ako takú päťročnicu, ak som to správne pochopila, ktorú podpísali aj veľké značky, ako napríklad Inditex, ktorý my môžeme poznať ako majiteľa značiek Zara, Bershka, Stradivarius a podobne. No potom to podpísali aj Benetton alebo Mango, čiže spomínané firmy z Rana Plaza. No, ale bolo ich asi dvesto alebo koľko tých značiek, ktoré to podpísali a zaviazali sa alebo minimálne vyjadrili nejakú deklaráciu, že budú na tom pracovať a nebudú ďalej fungovať tak, ako fungovali doposiaľ. Táto dohoda alebo teda tento záväzok sa neskôr transformoval, pretavil sa do nejakej ustálenej praxe, lebo teda tieto veci boli aj právne záväzné. No a vieme dnes povedať, že áno, narástli povedzme niektorým ľuďom platy. Aj dnes sa zatvárajú akoby nedostatočné prevádzky alebo teda prevádzky, ktoré či už nemajú dostatočné bezpečnostné opatrenia, alebo vykorisťujú ľudí. Taktiež sa zmenilo to, že sa tomu venuje viac pozornosti. Vznikli rôzne fondy na dofinancovanie, nejaké medzinárodné organizácie investovali peniaze, ktoré cez miestne banky alebo medzinárodné banky prúdili do toho priemyslu. Čiže ono to znie, že sa veľa zmenilo alebo teda pomerne veľa zmenilo k lepšiemu a mali by sme byť všetci minimálne aspoň polovične šťastní, ale, samozrejme, nebuďme naivní, neznamenalo to neviem aký obrat pre všetkých a všade. Aj keď sa to netýkalo len Bangladéša. Potom sa také to rôzne nejaké rámcové veci uzatvárali, myslím, že aj pre iné štáty, ale bohužiaľ, teraz sa priznám, že neviem úplne ako sa to všade odzrkadlilo. Čo vieme o tom Bangladéši, o ktorom sa hlavne rozprávame? Tak, mnohí ľudia chodia dodnes so strachom o svoju bezpečnosť a život do práce. Akože poprvé, samozrejme, je to traumatizujúce. Po druhé, vidia, v akých podmienkach pracujú. A to sa ešte nerozprávame ani o tom, že už sú akoby zmierení s tým tempom práce, pretože stále sa hovorí aj o vykorisťovaní, stále sa hovorí aj o nejakých nekalých praktikách. Napríklad, bola tu pandémia, ktorá brutálne ovplyvnila medzinárodný obchod a tým pádom štát, ktorý je takto závislý, ktorého HDP je takto závislé od exportu, si to riadne zažil a prežil. No a odrazilo sa to presne aj na tom, ako sa správali majitelia fabrík a zamestnávatelia voči trebárs takým šičkám. Pandémia akcelerovala v podstate to vykorisťovanie. Boli tam aj rôzne rodové aspekty, keďže väčšina tohto kapitálu ľudského sú ženy, tak tam boli problémy napríklad s prepúšťaním alebo teda prácou v tehotenstve a podobne. Do toho teraz nebudem zachádzať, ale keď sa vrátim k tej pandémii, tak napríklad západný zadávatelia rušili zákazky, zadržali peniaze, ktoré napríklad boli mienené už aj pre tovar, ktorý vznikol a podobne. Tým pádom továrnici prepúšťali a prepúšťali preto, lebo vedeli, že v podstate môžu, môžu bez kompenzácií, to sa teda dialo tiež a robili to s vedomím, že v momente, ako budú znovu potrebovať túto lacnú pracovnú silu, tak sa ľudia do tých tovární vrátia, pretože ani veľmi inú možnosť nemajú.  
[00:17:16.520] - Nikola Šuliková Bajánová
No ale ešte sa vrátim k tým bezpečnostným opatreniam. Napriek tomu, že vznikli také tie naozaj, že masívne veľké dohody a verejné záväzky, že ako budú firmy v podstate dbať o bezpečnosť ľudí v takýchto fabrikách, tak napríklad, pri tomto desaťročnom výročí prebehol jeden taký prieskum, bolo ich, samozrejme, viac, ale teda vyberám jeden. No a tam sa napríklad vyjadrilo až 20 percent opýtaných alebo takmer 20 percent opýtaných, že ich fabriky stále nemajú prístroje na hasenie požiarov alebo nemajú dostatočné, to bol ešte vyšší počet, nemajú dostatočné únikové východy pred požiarmi. Takže mohla by som pokračovať, myslím, že všetci majú akoby predstavu o tom, že áno, do istej miery sa niečo zmenilo, ale akože, nezmenilo sa to ani náhodou, tak ako by sme asi mali chcieť. No a nezabúdajme na to, že tá samotná tragédia je aj osobnými tragédiami akože tisícov ľudí. Viac ako polovica ľudí, ktorí boli zranení v Rana Plaza nepracuje, a to najmä zo zdravotných dôvodov. Či už napríklad teda prišli o nejakú časť tela alebo majú niečo zranené, dodnes nedoriešené. A potom sa tam diali napríklad také veci, že ako náhle títo ľudia sa stali ako invalidi, nevedeli akoby zabezpečiť už ten chlieb pre svoju rodinu, tak ich rodina opustila, vrátane mnohých manželov.  
[00:18:40.640] - Nikola Šuliková Bajánová
Ešte by som sa pristavila možno pri kompenzáciách, ktoré boli sľúbené týmto zamestnancom a zamestnankyniam a pozostalým. Tam sa stala taká úplne, že bizarná vec. Na začiatku mnohým z nich posľubovali hory doly, ako ich deti budú chodiť na dobré školy, ako im zaplatia neviem aké zdravotné ošetrenie a neviem čo všetko, že akože sa o nich postarajú. Vypýtali si od nich nejaký poplatok za registráciu alebo niečo také do nejakého zoznamu ľudí, ktorí sú eligable, ako sa to povie, oprávnený uchádzači o tieto peniaze a vlastne mnohí dodnes čakajú na tie peniaze.  
[00:19:28.810] - Martin Lindák
Keď dobre rozumiem textilnému priemyslu, tak v podstate sú tam nejaké veľké značky, ktoré vídame skrátka v obchodoch, keď nakupujeme, ktoré tú výrobu oblečenia outsourceujú do rozvojových krajín. Tieto boli ako zasiahnuté, resp. prijali nejaké kódexy, zmenili niečo, dávajú si viac záležať na dodávateľoch alebo celkovo spravili niečo voči tomu, aby ten textilný priemysel fungoval viac etickejšie?  
[00:19:53.410] - Nikola Šuliková Bajánová
Ak sa pýtaš, či boli značky zasiahnuté napríklad nejakým verejným tlakom, tak samozrejme, verejnosť sa o to prvýkrát tak masívne zaujímala. Globálne to bol veľký problém. Naozaj prevalený škandál. Takisto vieme hovoriť možno o takom tom vplyve zvonka v zmysle, že vzniklo veľa rôznych iniciatív a neziskoviek, ktoré začali monitorovať a chceli transparentnosť od týchto značiek. Chceli ako keby ovplyvniť to, ako rozmýšľajú o svojej výrobe, takže aj toto sa určite nejakým spôsobom na nich odrazilo. No, ale ako keď sa na to pozrieme zase z takého toho nejakého nadhľadu, tak vidíme tiež, čo som už spomínala, že ten samotný biznis v podstate kontinuálne rastie. Španielska spoločnosť Inditext, tak jej majiteľ je akože pravidelne zaraďovaný medzi najbohatších ľudí na svete. Teda Inditext to sú tie, myslím, že Zara, Stradivarius, Bershka a podobne, fast fashion značky. Zjavne jemu to nejaký škrt cez rozpočet nespravilo. A áno, môžeme hovoriť o tom, že sa asi začali značky viac alebo začali značky inklinovať k výrobe možno nejakých trošku udržateľnejších kolekcií, čo ale, samozrejme, opäť by bolo a nieže by bolo, ale veď my to vieme dneska posúdiť, ako som spomenula tie rôzne neziskovky, mimovládky a podobne. Ony robia tú prácu, tú kontrolu a vedia vyhodnotiť, ktoré z tých kolekcií sú skutočne udržateľné, sú skutočne férové v odmeňovaní svojich šičov a šičiek a podobne. Takže je to veľmi diskutabilné a nemyslím si ani, že existuje nejaký skutočne totálne rigorózny, akademický, neviem aký podklad, ktorý by teraz povedal, že takýto konkrétny vplyv to malo na fast fashion značky, lebo teda o tých sa tu rozprávame. Určite boli nejaké pokusy. Napríklad som našla štúdiu, ktorá zisťovala vo Francúzsku ako to je. Zisťovali, či existuje niečo ako Rana Plaza efekt alebo Bangladéš efekt, čiže akože či zákazníci, tu sa ale presúvame na rovinu zákazníkov, o ktorej si tiež niečo povieme, že či sa zákazníci pozerajú alebo teda ovplyvňuje to ich správanie, keď vidia štítok Bangladéš. No a teda tam sa vrátim k firmám. Ak to malo mať nejaký efekt, tak tá firma sa rozhodla presunúť svoju výrobu z Bangladéša niekam inam, aby sa vyhla nejakému reputačnému riziku, ktorému teda už tak či tak čelila, ale to, že trebárs klesol import z Bangladéša do Francúzska, v prípade niektorých značiek neznamenalo, že tá značka začala akoby menej vyrábať v tej krajine a v ideálnom prípade menej vyrábať za rovnakých alebo lepších podmienok, ale jednoducho len presunula tú svoju výrobu niekam inam. Čiže toto je tiež jeden z tých efektov, ktorý sa konkrétne týka značiek, ale ostávam pri tej téze, že značky neubrali zo svojho tempa, práve naopak, pridali. Prinášajú nové kolekcie. Niektorí prinášajú nové kolekcie každé dva týždne, že akože my máme v rámci roka nieže štyri kolekcie, ako to bývalo kedysi, ani osem kolekcií, ako sa to zvýšilo potom, ale máme niekedy dvadsať kolekcií alebo koľko za rok. Takže nie, v tomto smere to tie značky veľmi neovplyvnilo. Tlačia tovar do obchodov a tlačia tovar do obchodov, ktorý vo výsledku aj tak skončí na skládkach alebo nenosený. Chcela by som veriť, že to tak nie je, ale nie som až taká optimistická v tomto konkrétnom aspekte.  
[00:23:38.980] - Martin Lindák
Keď sa teraz presunieme z tej strany výrobcov na stranu spotrebiteľov, tak ako zasiahlo toto nešťastie vlastne spotrebiteľov? Zmenili oni nejak správanie, resp. začali viac pozerať na to, od koho nakupujú a od koho tá značka vlastne odoberá to oblečenie, alebo kde si ho dáva vyrábať a podľa toho sa rozhodujú, čo si kúpia, alebo skrátka im to stále viac menej jedno?  
[00:24:02.560] - Nikola Šuliková Bajánová
Tak na to sa dá uplatniť v podstate aj odpoveď, ktorú som povedala teraz. Čiže keď sa pozrieme na, čo ja viem, čísla, tak vidíme, že tým značkám sa stále darí. To znamená, že asi predpokladajme, že ľudia stále tieto veci kupujú. Áno, z času na čas vidíme, že sa zatvára nejaký reťazec a podobne, ale vo väčšine prípadov sa im viac menej darí. Ale je to tak trochu aj také cucanie z prsta, lebo, ja neviem, sú ľudia, ktorí definitívne zmenili svoje správanie. Sú ľudia, ktorí akože ani možno nezaregistrovali, že sa stala nejaká takáto udalosť. Potom tu máme nejaké mladšie generácie, ktoré fungujú už úplne inak. A akože takto by som asi mohla na teba hádzať viacero nejakých domnienok. Myslím si, že za to asi hovorí hlavne ten fakt, že koľko oblečenia sa v podstate predá a akým typom oblečenia sa hlavne darí.  
[00:24:56.250] - Martin Lindák
Tu sa mi ponúka hneď otázka, že akým zákazníkom si ty, resp. zmenilo sa tvoje nákupné správanie odvtedy alebo už aj vtedy si sa na to pozerala tak, že radšej sa snažíš kupovať si dlhodobé veci, drahšie veci, ktoré vieš, že sú vyrobené u etických výrobcov, dodávateľov a tak ďalej? Alebo si sa na to veľmi nepozerala?  
[00:25:16.050] - Nikola Šuliková Bajánová
Hej, hej. No tak to ja som v istom období svojho života bola definitívne závislá od nakupovania oblečenia, pretože sa mi to páčilo. Aj dnes viem úplne s pokojom na duši povedať, že páči sa mi móda. Páči sa mi pozorovať ľudí, ktorí sa pekne obliekajú, teda not in a creepy way, ale že viem oceniť niekoho pekne oblečeného, alebo vie ma potešiť, keď som ja pekne oblečená, ale teda to asi až tak nesúvisí úplne s tým, že ako nakupujem. Čiže áno, kedysi som mala problém. Potom na mňa začali určite vplývať aj tieto rôzne kampane, ktoré nastúpili masívne po tragédií v Bangladéši. No, ale najväčší zlom nastal vlastne v momente, kedy som odišla z denníka SME a môj príjem sa stal nepredvídateľný, takže som si povedala, že to oblečenie a tieto rozmary sú to posledné, na čo potrebujem míňať peniaze. A zhmotnila sa to až do toho, že vlastne dnes, keď nahrávame, tak posledná vec, ktorú som si kúpila bol kabát začiatkom januára. A to bol kabát, nad ktorým som akože dlho aj rozmýšľala, že som ho mala vyhliadnutý a nebol to nejaký impulzívny nákup v zľave, čo je tiež inak téma sama o sebe. Rozprávať sa o tom, že či nakupovať, zľavách a podobne. Ale teda späť k tomu, že ako nakupujem, tak áno, bola som nákupná maniačka a mala som problém. Potom na mňa začali vplývať tieto rôzne kampane. Prestala som nakupovať, ako keby to lacné oblečenie a vyberala som si možno trošku drahšie oblečenie, aj keď teda ho bolo, samozrejme, menej, a až som napokon skončila pri tom, že som si vyberala značky, ktoré aspoň do určitej do určitej miery boli transparentné v tom, kde vyrábajú svoje oblečenie a za akých podmienok. Až sa to skončilo tým, že dnes si prakticky nič nekupujem. Takže asi toľko za mňa.  
[00:27:07.680] - Martin Lindák
Tu možno keby som mohol doplniť, že za seba, tak priznám sa, že odkedy som dva roky na home office, akože ani predtým som ja nebol typ shopoholic, ktorý si ide niečo kupovať konkrétne. Ja som mal väčšinou päť tričiek, troje nohavice, ktoré som nosil dva roky, obrazne povedané, že ja som veľmi nakupoval, že ja mám podľa mňa viac dresov a športového oblečenia doma ako na bežné nosenie.  
[00:27:29.610] - Nikola Šuliková Bajánová
No čo ale tiež treba brať tak, že aj s tým sa musíš krotiť, pretože športové oblečenie sa takisto nevyrába iba nejakým udržateľným a férovým spôsobom. Stačí sa pozrieť asi na jednu z našich, ak nie najobľúbenejšiu športovú sieť, tak oni majú aj sekciu, kde si vieš pozrieť ako vzniká ich oblečenie. A síce bolo navrhnuté na úpätí Mont Blanc, ale šité bolo presne v Bangladéši a podobne. Takže asi toľko.  
[00:27:55.110] - Martin Lindák
Tu ešte potom mne napadá pri tom textilnom priemysle ešte jedna taká dilema, ktorá mi prakticky vždy napadne z toho ekonomického pohľadu a to, že či vlastne tie ekonomiky, ktoré šijú a ktoré sú v stave, v akom sú, že skrátka až tak sa nestarajú o tých svojich pracovníkov a sú v nejakej takej tej rozvojovej fáze, že či ako keby nemusia si týmto prejsť, či to nie je ich povinná jazda skrátka po tej ceste k rozvinutej ekonomike. Aj u nás v podstate, keby sme išli trošku viac do histórie, tak ten začiatok nejakého kapitalizmu a tá priemyselná revolúcia nebola v najlepšom svetle. Tie podmienky boli oveľa tvrdšie ako sú dnes. Že či to nie je taká tá medzirozvojová fáza ako keby.  
[00:28:36.090] - Nikola Šuliková Bajánová
Takto, rozumiem, z akého bodu vychádzaš. Môžeme sa na to pozerať aj takto, že áno, je to len nejaký vývoj za cenu ľudských životov, ľudského zdravia alebo nejakej dôstojnosti, ktorú by sme my možno aj vedeli zabezpečiť pre týchto ľudí, ale akože to je ich problém, to je vnútropolitický ich problém, oni sa tak rozhodli a nech si s tým oni nejako poradia. A celkovo, možnože aj niektoré veci, ktoré sme povedali, vyznievajú tak, že my vlastne viníme aj ten Bangladéš, lebo sme ešte poriadne nepomenovali úplne takú tú väčšiu zodpovednosť. To, že niekto tam pošle nejakého kontrolóra, ktorý ani nie je konkrétne zamestnancom tej spoločnosti, ale je len najatý na to, aby ju robil kontrolu v nejakej fabrike a on ju robí tak fušersky, to ešte stále nie je úplne tá najväčšia najväčšia zodpovednosť tých spoločností. Takisto sa môže zdať, že tá zodpovednosť ako keby ležala hlavne alebo teda bola hlavne v rukách tých zákazníkov a zákazníčok, ale ani tak to úplne nie je. No, ale späť k tvojej otázke, že teda či to nemáme ako keby akceptovať, lebo jednoducho it is what it is? No neviem. Ja osobne si myslím, že dnes už vieme ako keby ovplyvniť to, za akých podmienok bude vznikať to oblečenie v týchto štátoch. Opäť, nepozerajme sa na ten Bangladéš alebo ostatné krajiny ako na tých zlosynov, tých villians v tomto celom príbehu. Naozaj sa pozrime na tie značky. Ony sú tie, ktoré zadávajú ten dopyt alebo teda tú objednávku. Značky sú tie, ktoré vedia, že každé dva týždne pustia do obehu novú kolekciu a tým vytvárajú tlak práve na zákazníkov, lebo tí majú potom strach, že im niečo ujde, takzvaný ten FOMO efekt, fear of missing out. A ony sú si vedomé. Ja tu teraz nehovorím ako keby nejaké vágne informácie. To sú bežné praktiky, obchodné predajné praktiky, ktoré fungujú. A práve preto sú aj tieto fast fashion značky také úspešné, pretože im to tvorí obrovský obrat. Tie náklady na tú výrobu sa prakticky nezvyšujú. Pre nich to, že sa nejakej šičke nezaplatí mesačne 70 dolárov, ale sto dolárov je akože nič, to je nič oproti tomu, koľko oni potom získajú vlastne na tom predaji. Takisto sú vlastne aj nejaké iné ukazovatele, ktoré ukazujú, že aj za desať rokov sa prakticky cena dopravy nejakého odevu alebo nejakého oblečenia nezvýšila. Z Bangladéša alebo z Ázie do Európskej únie to veľakrát nenarástli skoro o nič. Tak ako je to potom možné? Takže značky sú tie, ktoré vedia čo robia. Veď keby nevedeli čo robia, tak asi to nerobia, akože captain obvious hej level, ale tak to je. A zároveň si myslím, že ja neviem, akože ja chápem, že sú všelijaké rôzne ekonomické názory a neviem čo všetko, ale mne to príde hrozne cynické, ako zhodnúť sa na tom, že veď to je iba nejaký vývoj a musia si ním prejsť, lebo opäť máme rok 2023 a už si mnohé iné štáty prešli takýmto vývojom, takže prečo sa ako keby nepodeliť o tie skúsenosti. Ja neviem, možno to znie trošku naivne alebo hlúpučko, ale ako rada by som žila vo svete, kde sa navzájom nevykorisťujú a hlavne pri takýchto banálnych veciach ako je, že oblečenie. Nehnevajte sa na mňa, ale to nie je nejaký nedostatkový tovar a brutálna nejaká konkurenčná výhoda, keď viem vyrobiť tričko, ktoré vie vyrobiť aj sused vedľa. Akože sorry, ale toto mi príde akože také bojisko, tak zbytočný boj na tak zbytočnom bojisku, ale to som zašla teraz do úplne roviny, kam som až tak nechcela. Čiže značky. Ja si myslím, že tie firmy, tie značky sú tie, ktoré sú hlavne zodpovedné za to, za akých podmienok sa bude v krajinách ako je Bangladéš vyrábať. Ďalej, keď povieme aj, že veď oni sa tou cestou vybrali dobrovoľne a áno, Bangladéš pristúpil v podstate na tú hru, že bude jeho HDP, jeho ekonomika takto závislá alebo jeho export takto závislý práve na odevnom priemysle. Ale ako hovoríme o chudobnom regióne, ktorý asi ani nemal veľmi na výber. Hej, že neviem. Ja teda definitívne by som nekládla úplne ten najväčší podiel viny práve tam, na nich. Alebo možno ani nemusíme to definovať ako keby podiel viny, ale teda tú zodpovednosť. A to ani nehovorím vlastne, a to je dôležitá rovina, na ktorú nesmiem zabudnúť je, že áno, keď sa rozprávame o nejakých bezpečnostných pravidlách a tak ďalej, tak tam sa vieme možno baviť o tom, že do akej priamej miery sú zodpovedné tie jednotlivé značky, ale ak nejaká fabrika náhodou začne trošku vystrkovať rožky, tak bežnou praxou je, že sa tá značka skrátka ohradí a povie, že no tak, keď mi to nebudete šiť vy, tak by to bude šiť vaša priama konkurencia tuto o dve ulice vedľa.  
[00:33:37.590] - Martin Lindák
Priznám sa, že ja tiež na to nemám úplne jednoznačnú odpoveď. Akože na jednej strane chápem to, že skrátka aj tí pracovníci a tá detská práca a tak ďalej, že deti sú proste nútené kvôli tomu ekonomickému tlaku, že živia rodiny, domácnosti a tak ďalej a proste musia tam robiť a zarábať aj deti. Ale na druhej strane ako keby neviem, ako z toho ísť von, pretože vždy sme na konci dňa tam aj tí my zákazníci, ktorí tieto veci nakupujeme a skrátka vieme o tom, a napriek tomu ich kúpime. A aby sa to zmenilo skrátka, museli by sme my viac pozerať do svojich skríň a menej nakupovať tú hŕbu zbytočných vecí, ktoré všetci máme podľa mňa v skriniach. Sú tam proste veci, ktoré nenosíme celý rok a potom ich objavíme, len keď sa sťahujeme. Museli by sme skrátka viac rozmýšľať nad tým oblečením a kupovať veci drahšie, kvalitnejšie a tým pádom by to malo asi dopad aj na ten začiatok úplný, keď sa tie veci vyrábajú a vymýšľajú. Ale priznám sa, že tiež na to nemám nejakú jednoznačnú odpoveď, že ako z toho von a kto je na vine, a čo s tým ďalej, čiže.  
[00:34:42.430] - Nikola Šuliková Bajánová
No ale vlastne to je presne tá ďalšia dilema, alebo resp. ďalší argumentačný, nechcem povedať, že fail, ale sporný bod, kedy sa nemá tá zodpovednosť prenášať na zákazníkov a tú masu ľudí, ktorí si tie veci kupujú, lebo nie sú strojcami toho systému. Oni ten systém nevymysleli a dokonca sú ľudia, ktorí tvrdia, že ide skôr o obete. Značky sú tie, ktoré vyrábajú tie kolekcie, značky sú tie, ktoré vrážajú milióny milióny eur, akože tá komunikačná asymetria je nenormálna, koľko tieto značky dávajú do svojho marketingu, aby ovplyvňovali ľudí. Veď to je akože nejaká taká tá základná vec, ktorú robia popri tom, že vyrábajú oblečenie. Čiže nárast sociálnych médií, influencerstvo, toto všetko vplýva na to, ako sa tí zákazníci v podstate správajú a mnohí z nich, ako viem, že to znie hrozne bezmocne a že my tu stále aj opakujeme, že ľudia sa majú vzdelávať a majú premýšľať nad svojimi finančnými rozhodnutiami, kam spadá aj nákup oblečenia, ale veľakrát sú to tak prešpekulované a šikovné praktiky, že veľmi ťažko sa akože môžeme rozprávať o tom, že tí zákazníci, teraz nechcem, aby to vyznelo, že sú akože tupé ovce, ktoré niečo iba nasledujú, ale akože ťažko sa bráni tým vplyvom, keď je to všade. Všade ti hovoria, že máš mať nejakú rozmanitosť šatníka a neviem čo. A možno nás dvoch sa to až tak netýka, ale sú ľudia, ktorým na tom veľmi záleží. Hej, ja neviem, napríklad, mladí ľudia, mladí ľudia, generácia Z alebo aj teda mladšie ročníky, keď tak za okrúhlym. Tak to sú ľudia, ktorí sa vyjadrujú prostredníctvom oblečenia a teda aj práve pre klimaticky uvedomelú generáciu Z sú dnes, keď narastajú životné náklady, kúsky, ktoré majú značku a sú teda aj overene udržateľne vyrobené, tak sú nedostupné, lebo sú bohužiaľ drahé. A to teraz nehovorím o tom, že za cenu jedných nohavíc si nakúpi príslušník generácie Z päť iných lacných nohavíc, ale možno si kúpi jedny a nosí ich do zodratia, ja netuším. Ale sú aj teda momentálne takéto situácie nastávajú. Nehovoriac o tom, že tá, pozrime sa napríklad na Slovensko, hej, tam má akože česť výnimkám, ale nikto ma nepresvedčí, že napríklad slovenská udržateľná móda je inkluzívna voči veľkostiam a to je problém aj celosvetovo. Hej, že veľa udržateľných značiek tým, a práve to je akože ich pravidlo, veď akože preto vznikajú tak, ako vznikajú, aby neboli škálovateľné pre milióny ľudí a toto ich robí udržateľnými. Tak akože nevyrábajú rôzne konfekčné a nekonfekčné veľkosti, hej. Akože sú tam rôzne aj prekážky v tom ako byť udržateľnejší, ale aj tie samotné značky, teraz to bude znieť tak konšpirátorsky, veľmi rady počúvajú, že zákazníci sa majú nejako inak správať, že zákazníci majú cítiť vinu za to, že si kupujú oblečenie, ktoré nakoniec vyústi až do zničeného života alebo dokonca smrti pracovníkov a pracovníčok na míle vzdialeného Bangladéša, čiže takto by som to aspoň ja osobne nerobila, ale zároveň áno, aj ja nebudem zase tvrdiť, že ani ja nebudem zase tvrdiť, že tí zákazníci nemajú akože absolútne nič v tých rukách. No jasné, že majú. Tie predaje sú to, čo robí tým značkám ten obrat a tú chuť po raste a ďalšom zisku.  
[00:38:15.910] - Martin Lindák
V zásade hej, tak ako značky vždy vyrábajú vlastne to, čo chcú tí zákazníci. Čiže keď oni naďalej budú chcieť v takom množstve lacné oblečenie, tak skrátka vždy sa nájde nejaká značka, že môžeme jednu zavrieť, ale vyrastie ďalšia. Čiže ťažko povedať. Keby sme to teraz chceli nejak súhrnne ukončiť, tak čo by si vlastne mal človek odniesť z toho podcastu? Ako by sa mal správať k tomu k tomu textilu, ktorý nakupuje pre seba?  
[00:38:40.930] - Nikola Šuliková Bajánová
Mala som tik, takže začnem radami, ako si treba kupovať, vyberať, ako sa treba starať o oblečenie, ale vlastne to s nejakou situáciou na pracovnom trhu krajiny ako je Bangladéš naozaj až tak veľmi nesúvisí. Teda súvisí to nejako, ale opäť je to viac naviazané na to zákaznícke správanie a o tom sa tu teraz hlavne nerozprávame. Je jasné, že sa rozprávame o nejakom fenoméne. Má ale svoju konkrétnu tvár a tá konkrétna tvár bola napríklad aj Rana Plaza v tom roku 2013. Bol to konkrétny obraz, bola to tragédia a môže sa to javiť ako obyčajná ekonomická otázka vynášania nákladov do teda nákladovo efektívnych krajín, ale nie je to len tak. Je to aj tak, ale nie je to len tak. Opakujem, je to aj pomerne smutné a komu na tom záleží, asi toho netreba veľmi netreba presviedčať, že prečo sa vôbec o tom treba rozprávať. Aká je z toho cesta? Priznám sa, neviem. Nedá sa to urobiť vôbec rýchlo, lebo pochopiteľne, aj táto politika a celkovo takéto ovplyvňovanie tej zodpovednosti, a to okrášľovanie odevného priemyslu z tohto aspektu, má aj svoje tienisté stránky. Napríklad, keď sa diali tieto veci okolo alebo po Rana Plaza, tak aj zamestnávatelia sa tam báli, napríklad, kontrol a potom neboli ochotní úplne tlačiť ľudí nejaký čas do nejakých nadčasov, čo znamenalo, že tí ľudia, ktorí boli na tie nadčasy už nastavení, prichádzali o peniaze a tiež sa im to nepáčilo, ale pochopiteľne to je to, čo som už spomínala. Bangladéš, akože áno, pristúpil na nejakú celosvetovú hru, ale je to chudobná krajina, ktorá zas nemala asi až tak veľmi na výber. Zistili, že trošku im to aj funguje. Áno, za nepeknú cenu, ale ako nabehli na takýto model, z ktorého sa veľmi ťažko vystupuje. Takže opäť zopakujem, na nich by som tú vinu nehádzala, aj keď sa môžeme baviť, že individuálne, kto je na vine. Majiteľ fabriky alebo ten, čo ju vôbec postavil, kontrolné orgány, Bangladéšska vláda alebo samotné značky, alebo zákazníci. Tak asi dôjdeme len k tomu, že pravdepodobne ten podiel viny má každý z nás. No a teda tá pointa je, že síce som nenašla nejakú analýzu, nejaký prepočet, že ako sa to teda dá urobiť, ale tak trochu logicky sa ponúka možnosť vyselektovať sračkovú módu, kupovať menej, ale za vyššie sumy, vo výsledku dáme na to možno rovnaký podiel z nášho rozpočtu, a potom možno jedna šička v Bangladéši nebude musieť prišiť rukávy 120 tričkám za hodinu, ale oveľa menšiemu počtu a možno ešte aj za vyššiu sumu. A ja osobne verím, že v tom našom ekosystéme je dostatok uvedomelých podnikateľov, ktorí nepotrebujú iba exponenciálne nafukovať svoj zisk, ale uvedomujú si svoju zodpovednosť. A teda na nás zákazníkoch je, aby sme sa dokázali presekať tým multimiliónovým marketingom lacných značiek a všímali si práve tých poctivých. Ja viem, že to nie je ľahké. Všetci sme preťažení nejakými informáciami o neviem čom všetkom a dejú sa ako keby z nášho pohľadu aj oveľa dôležitejšie veci ako nejaká životná situácia v Bangladéši. Ale teda osobne si myslím, ako som povedala aj na začiatku, je to o tých našich hodnotách. Je to o tom, kto vlastne sme. Hej, za akých okolností, za akých podmienok sa deje moje pohodlie. Takže asi toľko. Ja dúfam, že sme priniesli zaujímavé informácie, že ľudí táto téma bavila. A ak by ste sa chceli ešte dozvedieť niečo aj o aspekte vplyvu na životné prostredie, tak síce to trošku potrvá, ale vieme pripraviť aj takú epizódu.  
[00:42:39.400] - Nikola Šuliková Bajánová
Počúvali ste podcast Ekonómia ľudskou rečou, ktorý vychádza spravidla každú nedeľu a nájdete ho vo všetkých podcastových aplikáciách a na všetkých podcastových platformách. Ja som Nikola Šuliková Bajánová a ak sa mi chcete ozvať, tak mi môžete napísať na [email protected].  
[00:42:55.570] - Martin Lindák
A ja som Martin Lindák a podcast Ekonómia ľudskou rečou vám priniesol portál skpodcasty.sk, na ktorom nájdete všetky slovenské podcasty aj informácie o nich.  
[00:43:04.900] - Nikola Šuliková Bajánová
Ďakujeme, že nás počúvate.