Človek má biologicky danú potrebu vzťahovej väzby. Keď sa narodíme, potrebujeme, aby sa o nás staral aspoň jeden dospelý človek, na ktorého sa môžeme spoľahnúť, ktorý vníma naše potreby a dokáže na ne primerane reagovať.

Väčšina z nás zažila vo vzťahovej väzbe rôzne druhy traumatizácie. Niektoré sú ľahšie a zvládneme sa s nimi vysporiadať aj bez odbornej pomoci, no sú medzi nami ľudia, ktorí zažili v detstve veľkú dávku zanedbávania a krutosti a v dospelosti pociťujú následky, ktoré im komplikujú život.

V tejto epizóde podcastu Ľudskosť sa Barbora Mareková rozpráva so psychologičkou a psychoterapeutkou Hanou Vojtovou o disociácii a disociatívnom prežívaní, ktoré je sprievodným javom traumatizácie z detstva. Ide o akési vnútorné odpojenie od fyzických či psychických podnetov, ktoré iní ľudia vnímajú.

Hana Vojtová patrí k našim najrešpektovanejším odborníčkam v oblasti psychotraumatológie.

V podcaste opisuje, ako vyzerá disociatívne prežívanie po traumách, ktoré boli menej závažné, ale aj to, ako sa prejavujú naozaj vážne následky traumatizácie. Hovorí aj o tom, ako vzniká takzvaná disociatívna poruchy identity (DID), čo je najvážnejšia posttraumatická porucha, akú dnes poznáme.
Táto porucha vzniká v detskom veku a dochádza pri nej k vnútornému rozčleneniu na viacero častí, ktoré sa nemusia navzájom vôbec vnímať. Navonok sa to prejavuje napríklad cez výpadky pamäte.

Hana vysvetľuje, ako u detí k tomuto rozčleneniu dochádza a ako sa prejavuje v dospelosti. Vysvetľuje tiež, prečo sú deti veľmi zraniteľné vo vzťahu k dospelým, ktorí sa o nich starajú.

“Dieťa sa naviaže aj na takého rodiča, ktorý jeho potreby napĺňať nedokáže alebo mu dokonca škodí,” vraví v podcaste.

“Keď je opatrovateľ zároveň zdrojom strachu, hrôzy, bolesti, tak v tom dieťati sa to strašne bije. Nevie si povedať, že dobre, tento človek je nebezpečný, naňho sa teda nenaviažem. Je to dokonca naopak: v okamihu ohrozenia sa naša potreba naviazať sa stupňuje, takže na opatrujúcu osobu sa naviažeme aj keď je pre nás nebezpečná. Je to taký zvláštny paradox, ale on vlastne vysvetľuje aj dôvod, pre ktorý od ľudí, ktorí nás týrali, nevieme odísť. Tá väzba na nich je často dokonca silnejšia, ako aj na opatrujúcich a láskavých rodičov – práve kvôli tomu, že vzniká v extrémnych momentoch, keď je potreba naviazať sa veľmi silná,“ dodáva Hana Vojtová.

Spomenuté v podcaste:

– Trauma a disociace – Bolest vnitřního rozdělení (Hana Vojtová)

104. Psychiatrička Kaščáková: Chronický stres v detstve mení náš mozog, aj osobnosť (staršia epizóda podcastu Ľudskosť)

_

Ak máte pre nás spätnú väzbu, odkaz alebo nápad, napíšte nám na ⁠⁠⁠⁠⁠⁠[email protected]⁠⁠⁠⁠⁠⁠

_

Všetky podcasty denníka SME nájdete na ⁠⁠⁠⁠⁠⁠sme.sk/podcasty⁠⁠⁠⁠⁠⁠

_

Ďakujeme, že počúvate podcast Ľudskosť.

See omnystudio.com/listener for privacy information.