Rozhovor o tom, čo sa môže stať v našom duchovnom živote, keď svojmu perfekcionizmu nasadíme svätožiaru.
Kolegyňa Stanka Horváthová napísala knihu Menej konať a viac byť o tom, ako sa vymaniť zo sveta výkonu. Prešla si vyhorením, ktoré prišlo, paradoxne, v práci pre neziskový sektor a kresťanské spoločenstvá.
„Mala som pocit, že vtedy, keď robím veľa pre Boha, som mu skutočne blízko. Že keď som unavená z práce pre kresťanské organizácie, som dobrá kresťanka,“ hovorí Stanka Horváthová v Postoj TV.
Výkonová choroba sa však môže preniesť nielen do kresťanského prostredia, ale aj do duchovného života.
„Boha som nevnímala ako milujúceho otca, ale ako nebeského rozdávača úloh. Miesto toho, aby som jeho bezvýhradnú lásku prijímala a odpovedala na ňu, chcela som si ju zaslúžiť. Chcela som si ju odpracovať a vlastnou snahou si vydobyť hodnotu v očiach Boha.“
Množstvo modlitieb, duchovné obnovy, dobrovoľnícke aktivity, sväté omše, dobré skutky – to všetko bola práca pre Boha bez vzájomnej blízkosti. Aktivita bez intimity. Aj väčšina pôstov bola pre Stanku akýmsi sebazdokonaľovacím cvičením.
„Dokončiť, dodržať a vydržať bolo mojím osobným úspechom. Keď sa však postíme bez pohnutia srdca, je to akoby sme tesali zo seba svätca z kameňa. Ak sa vzdáme vlastnej predstavy o tom, že pôst má hlavne bolieť, môžeme sa učiť pôstu, ktorý nás pretvára a hýbe naším srdcom. Až ako odpoveď na tento pohyb môže prísť túžba k odriekaniu.“