Jozef Vozár bol miestny zámočník, no jeho kariéra nabrala osudovú rýchlosť, keď mal tridsať rokov. Bolo to krátko po tom, čo vstúpil do Hlinkovej gardy a pomáhal z autonómneho Slovenska vyháňať nežiadúcich Čechov.
Za svoje zásluhy sa stal, ako vzorný gardista, v marci 1942 aj veliteľom tábora v Seredi.
Viacerí preživší vypovedali, že nosil so sebou pištoľ a pred ich zrakmi strieľal do vtákov na stromoch. „Nežili ste príliš dlho, nechcete zmeniť podnebie?“ pýtal sa s obľubou starcov, ktorí sa na toto miesto dostali.
Práve tábor v Seredi bol jedným z miest, odkiaľ sa rozbehli deportácie. Za svojím veliteľom v ničom nezaostávali ani desiatky gardistov, ktorým velil.
Podriadení gardisti väzňov bili, viacerí odišli do transportu na východ s polámanými rebrami. Známy bol gardista Cingeľ, ktorý bil aj deti, alebo Straka, ktorý mlátil mužov do tváre – stopy po bitke volali židovskí väzni aj „Strakove okuliare.“
A skôr, než nešťastných ľudí nasadili do nákladných vagónov, stihli ich ešte okradnúť aj o to málo, čo im zostalo.
Odcudzené klenoty či rodinné šperky sa našli aj na rukách tamojších úradníčok, ktoré spisovali zoznamy.
Do tohto tábora sa dostal aj známy Alfréd Wetzler, ktorý podal s Rudolfom Vrbom neskôr svetu správu o nacistických koncentračných táboroch. Zachovali sa však aj jeho spomienky na tábor v Seredi za éry vzorného gardistu Jozefa Vozára.
Hovoril o násilí a bitke. To všetko, čo videl, ho šokovalo natoľko, že sa hlásil do transportu dobrovoľne a skôr. Vtedy nikto z nich netušil, kam tieto vlaky vlastne mieria.
Aký podiel na tragédii deportovaných mal práve Jozef Vozár a jeho kumpáni? Prečo žiadal zaplniť transporty do posledného miesta? A zaujímal sa niekto o jeho pôsobenie po vojne?
Na tieto, ale aj ďalšie otázky si odpovieme s naším dnešným hosťom. Tí, ktorí nás počúvate pravidelne, už asi viete, že integrálnou súčasťou, ktorá stojí pri tomto podcaste, je aj Ján Hlavinka, ktorý pôsobí ako riaditeľ Dokumentačného strediska holokaustu a historik na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied.
