Ľubomír Škrovina bol mladý muž, milovník rádiotechniky a budúci nádejný vynálezca – keď ho režim Slovenského štátu poslal ako vojaka na východný front. Tu sa stal nakoniec svedkom obrazov, na ktoré nedokázal zabudnúť po celý život. Vtedy ich stihol zachytiť na svoj fotoaparát.
Na jednej z jeho fotografií, ktorú zachytil 13. októbra 1941 v ukrajinskom Maripoli, vidíme mladú ženu, ktorá drží za ruku štvorročné dieťa. Skláňa sa nad roklinou, ktorá sa stala vtedy pre miestnych ľudí masovým hrobom. Zreteľne vidíme výstrel zo zbrane nacistickej popravčej čaty.
Táto fotografia nebola v tom čase jediná.
Jeho fotografie, ktoré vznikli pred vyše osemdesiatimi rokmi, sú unikátnym obrazovým svedectvom o tom, ako vraždili nacisti na jeseň 1941 židovské obyvateľstvo na východnom fronte.
To, čoho sa stal mladý Ľubomír Škrovina svedkom, ním hlboko otriaslo a o jeho prežívaní dnes môžeme zistiť viac aj z listov, ktoré písal svojej budúcej manželke. Aj o tom, že sa viac nedokáže pozerať na túto krutosť. Budúcej manželke potom posielal negatívy z východného frontu.
Správy o vraždení židovského obyvateľstva sa dostali až k čelným predstaviteľom Slovenského štátu, vrátane samotného prezidenta Jozefa Tisa. Aj napriek tomu sa zo Slovenska v marci 1942 rozbehli na východ deportácie židovského obyvateľstva.
Prečo podobné správy nenašli u ľudí, ktorí mohli rozhodovať, žiadnu odozvu? A aký bol ďalší osud fotografií aj ich autora Ľubomíra Škrovinu? Prečo sa o jeho snímky zaujímal nielen ľudácky, ale aj komunistický režim?
Hrdinu nášho dnešného podcastu Ľubomíra Škrovinu objavila americká historička, profesorka Wendy Lower, ktorá pôsobila dlhé roky aj vo Washingtonskom múzeu holokaustu. Pri svojom výskume vycestovala aj na Slovensko a vybrala sa po jeho posledných stopách. Na tejto ceste ju sprevádzal aj náš dnešný hosť – historik Ján Hlavinka, ktorý je riaditeľom Dokumentačného strediska holokaustu a pôsobí aj na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied.
A práve s ním sa dnes porozprávame aj o príbehu Ľubomíra Škrovinu.
