Priatelia a priateľky sú strážcovia našich tajomstiev, radia a povzbudzujú nás, sú ramenami, na ktorých plačeme. Priateľstvo dáva nášmu životu farbu, keď sa svet zdá šedý. Sú neoddeliteľnou súčasťou ľudskej, teda aj cudzineckej skúsenosti.
Žiaľ, príbeh o priateľstve sa pre väčšinu migrujúcich začína rozlúčkou s dlhoročnými priateľmi a priateľkami. Môžu to byť blízki z detstva alebo ranej dospelosti. Sú to však ľudia, ktorí boli v ich živote prítomní počas dôležitých a formujúcich období. O to ťažšie sa s nimi lúčia.
Udržať si priateľstvá, keď už človek zmenil domov, je často ťažšie, ako sa zdá. Migranti a migrantky zrazu nie sú doma, keď sa odohrávajú významné životné udalosti, ako sú sobáše, úmrtia alebo ťažké choroby. To môže znásobovať ich pocity odlúčenia a vzdialenosti. Na druhej strane, priateľstvá, ktoré sú hlboké, dlhotrvajúce a vychádzajúce z prijatia a pochopenia nomádskeho životného štýlu, môžu vydržať aj napriek týmto výzvam.
Yunus, ktorý pochádza z Turecka, sa nemohol päť rokov, počas ktorých čakal na schválenie svojej žiadosti o azyl, stretnúť so svojimi priateľmi z detstva. Hneď ako sa dalo, ponáhľal sa za svojimi starými kamarátmi z Bruselu. „Takmer nič sa nezmenilo. Boli sme blízki priatelia,“ povedal o stretnutí mladý turecký študent.
Začínať odznova
Vždy, keď cudzinci prídu na Slovensko, s priateľstvami začínajú od nuly. Cesta za hľadaním nových kamarátov či kamarátok na Slovensku je ale v niečom podobná ako v ich rodnej krajine. To, ako rýchlo sa s niekým spriatelia, závisí od ich veku, rodinného stavu, či majú deti alebo nie, typu ich osobnosti. A navyše bojujú s novým prostredím, jazykovými bariérami a kultúrnymi rozdielmi.
Ako hovorí Liudmyla z Ukrajiny, „ľudia z cudziny sú celkovo viac osamelí“. To mnohých vedie k tomu, že sa obracajú na iných cudzincov, často z ich domovských krajín, aby si našli spoločnosť. Majú podobné ciele a záujmy, ako napríklad cestovanie do častí Slovenska, ktoré nemusia byť pre Slovákov a Slovenky zaujímavé. Počas víkendov a sviatkov sa nemusia viazať na rodinné povinnosti. Majú spoločné chápanie svojich skúseností a ťažkostí.
Kamarát*ka…?
Žiaľ, priateľstvá s inými ľuďmi z cudziny často trvajú krátko. Dôvodom sú nomádsky životný štýl alebo zmena zamestnania. Ak chcú migranti a migrantky dlhšie trvajúce priateľstvá a väčší pocit spolupatričnosti v komunite, musia družiť s ľuďmi zo Slovenska. Na to však musia prekonať jazykové a kultúrne prekážky. Slováci a Slovenky si totiž vytvorili sieť priateľov a rodiny, pre ktorých môže byť náročné privítať cudzinca či cudzinku.
To však neznamená, že priateľstvo so Slovákmi je nemožné. Práve naopak, ľudia z cudziny nadväzujú so Slovákmi a Slovenkami nečakané spojenia. Môžu byť také obyčajné, ako obľúbený športový tím alebo rocková skupina, alebo komplexné ako vzájomné chápanie prenasledovania zo strany represívneho režimu.
Otázkou ale zostáva, či si ľudia z cudziny dokážu vybudovať priateľstvá plné spoločných zážitkov a rovnakej kultúry, aké zažívali doma. Každý z hostí podcastu odpovedal hĺbavo s akousi dávkou optimizmu a odolnosti, ktorú väčšina migrantov a migrantiek do krajiny prináša. To je to, čo ich poháňa, aby naďalej vyhľadávali príležitosti na vytváranie priateľských spojení. Predovšetkým v súčasnej dobe, pre ktorú je príznačné rozdeľovanie ľudí, môže priateľstvo pre každého osožné.
Ďakujem svojim hosťom a hostkám: Liudmyla Krivosheya, Mark Taylor, Navid a Yunus.
Podcast moderuje Jeremy Hill.
Tento podcast a zároveň seriál o migrácii vznikol s podporu [fjúžn], programu nadácie Milana Šimečku, ktorého cieľom je vytvoriť platformu pre cudzincov a cudzinky žijúcich na Slovensku, aby ich hlas bolo v našej spoločnosti viac počuť. V rámci programu každoročne organizujú festival [fjúžn] a ďalšie podujatia v spolupráci s ľuďmi z cudziny. Cieľom je predstaviť umenie, projekty, názory či príbehy menej známych ľudí.
