A tie výčitky si so sebou nesú po celý svoj život. V drvivej väčšine prípadov nás brzdí strach. Strach zo smrti, strach zo zomierania. Z niečoho, čo kedysi bolo prirodzenou súčasťou nášho života a dnes sme túto tému odsunuli na okraj spoločnosti. Je pre nás ľahšie privrieť oči, otočiť sa chrbtom, ideálne zavrieť dvere v nemocnici či hospici a tváriť sa, že sa nás to netýka. Skúsenosti však jednoznačne hovoria jasnou rečou, výčitky prídu, aj ľútosť, ale často vtedy, kedy je už neskoro. Pritom, keď človek trochu prekročí hranicu svojho strachu, tak dokáže ešte so zomierajúcim stráviť veľmi kvalitný čas, pripomína Katarína Gerbranda Vydrová.
Aký život, taká smrť…
Ľudia nechcú zomierať sami, napriek tomu tak väčšina Slovákov umiera. Podľa posledných prieskumov, ktoré robila napríklad aj nezisková organizácia Viaticus, sa Slováci najviac zo všetkého boja bolesti pri zomieraní a hneď na druhom mieste je strach z odlúčenia od blízkych v ich poslednej chvíli. Z toho vyplýva, že chceme zomierať doma a pri svojej rodine, ale realita na Slovensku je dnes, žiaľ, celkom iná. Kým v minulosti bolo zomieranie prirodzenou súčasťou nášho života, rokmi sme ho vytlačili do nemocníc a ako tému aj na okraj spoločnosti. Hoci smrť ako taká ľudí láka, v momente, kedy sme s ňou konfrontovaní, máme strach a prekonať nám ho v spoločnosti rozhodne nenapomáha jednak nemocničné či hospicové prostredie, kde sa s ňou stretneme v prvom kontakte a ani slovenský systém s obrovskými rezervami, v ktorom je nedostatok atestovaných lekárov – paliatrov, málo mobilných hospicov a aj málo opatrovateľských služieb či psychologických podporných poradní, ktoré by mali byť oporou rodinám, ktoré by aj z lásky k svojmu blízkemu chceli prekonať ten strach, ale sami to nezvládnu. A tak dnes viac ako 60% Slovákov zomiera v inštitúciách a nemocniciach, väčšinou osamote.
Ako teda prekonať strach, až sa raz s blízkym dostaneme do podobnej situácie?
A ako zomieranie prijať a prečo sa so smrťou najskôr musíme sami vyrovnať? „V rozhovoroch so zomierajúcimi sa totiž často reflektujú naše vlastné strachy,“ hovorí Katarína Gerbranda Vydrová, sprievodkyňa pre umierajúcich v našom dnešnom podcaste. Podľa nej je však rozdiel, ak za blízkym chodíme do nemocnice či hospicu, a keď si ho zoberieme domov: „Rozdiel vidím v tom, že tí, ktorí majú blízkeho doma, už nemajú smrť ako strašiaka. Tým, že ňou každý deň žijú a je prítomná v ich dňoch, tak už nemajú tú tendenciu ju odtláčať, skôr sa s ňou učia spolupracovať, kdežto v hospicovej starostlivosti sa tomu rodiny vyhýbali, alebo ani často nechodili, pretože to bolo pre nich tak náročné vidieť svojho blízkeho zomierať v tom prostredí, že bolo pre nich jednoduchšie nechodiť…“
Potom však prídu výčitky, a často už v čase, kedy je neskoro. V tieto dni, kedy chodíme na cintoríny zapáliť sviečku v spomienke na blízkych zosnulých, je dobré popremýšľať aj o samotnom zomieraní. Pretože príde čas, kedy sa bude týkať aj nás a aj podľa Katky Gerbrandy platí, aký život, taká smrť. Prečo? Počúvajte s nami náš dnešný podcast o zomieraní, dozviete sa aj to, na čo sa pri zomieraní blízkeho psychicky pripraviť, či je lepšia pravda alebo milosrdná lož, čo zomierajúci od nás najviac potrebujú a čo v posledných chvíľach najviac ľutujú. Rozoberieme i to, či je vhodné, aby boli prítomné aj deti, prečo záleží aj na drobných láskavostiach, a že zomieranie nemusí byť len o smútku, počúvajte s nami podcast Do hĺbky o zomieraní, s hostkou sa rozpráva Martina Smatanová.
